Cudzinec

Camusův román jsem nečetla, časem určitě napravím. Film mě zaujal právě kvůli hereckému projevu Marcella Mastroianniho. Mersault je citově prázdný úředník žijící v Alžíru, jeho svět je plný lhostejnosti a nezájmu o ostatní lidi. Ničím se netrápí, pro nic a pro nikoho se nenadchne. Pro zemřelou matku mu neukápne ani slza. Její věk nezná, jen tipuje. Nadřízený: „Kolik bylo vaší matce?“ Mersault: „Něco kolem šedesáti, nevím. Už jsme si neměli co říct.“ Jen tak existuje, ovšem žádnou emoci mu tento (ne)život nepřináší. Vlastně si svůj neodvratitelný konec pod gilotinou předurčil. „Ještě aby se všechno dovršilo, abych si nepřipadal tak sám, mohl jsem si už jen přát hustý dav diváků, který mi přijde na popravu a uvítá mě pokřikem … plným nenávisti.“ Nečekala jsem to, ale nakonec mě Mersault, muž s vyprahlou duší protkanou spletí pavučin, přece jen překvapil. (16.04.2024)

Tohle se mi hodnotí těžko. Asi bych si měl zkusit přečíst knihu, protože film toho dost rozehraje, ale nedokáže vše pořádně rozvinout, i když to vypadá, jako by z něj byly vystřiženy scény, kde to rozvinutější bylo. Vlastně jediné, co mě tady naprosto pohltilo a připadalo skutečně propracované a hluboce filozofické, byla závěrečná půl hodina u soudu s verdiktem a vším, co následovalo po něm. Tam bych Cizinci snad i pět hvězd dal, nakolik jsem s předkládanými názory ne vždy souhlasil, ale podat je to umí ze všech stran a přitom se to na žádnou jednoznačně nepřiklání. Jenže zbytek filmu je zase přesně ukázkou toho, co mi na Viscontiho stylu nesedí. Vadilo mi to u Geparda, vadí mi to i tady - prostě mě nedokáže oslovit. Tady to aspoň zachránil závěr, ale u Geparda jsem si tím musel projít místy úmornými třemi hodinami. Já chápu, o co se snaží a na čem se snaží své filmy postavit, ale prostě mě to míjí, přijde mi to moc chladné, moc roztahané a taky lehce zahleděné do sebe. A přitom se takový styl ani k jednomu z těch námětů moc nehodí. Ale tady to u mě na čtvrtou hvězdu ještě vyjde, právě kvůli té poslední půl hodině, která se mi snad ničím z hlavy jen tak nevymaže. A na rozdíl od některých se mi Mastroianni do hlavní role hodil, dokázal ji zahrát skvěle. Tak jako tak mi ale potrvá, než zase od Viscontiho něco zkusím... Slabé 4* (23.06.2023)

Netknutý čítaním Camusovej predlohy hodnotím len jej filmovú adaptáciu. Slnkom vyprahnutá krajina, v nej muž, apaticky reflektujúci udalosti a ľudí navôkol. Malátny postoj možno plynie z celkovej únavy spôsobenej žeravým kotúčom na oblohe, ktorého oslepenie, ako neskôr vysvetľuje, bolo popudom k zločinu. Súd ale hodnotí a skúma najmä hrdinovo chabé vtiahnutie sa k veciam i vzťahom a spoločensky nevhodný postoj k inštitúcii rodiny a cirkvi. Tieto z hľadiska súdu priťažujúce faktory vedú k fatálnemu rozsudku. Použité filmové postupy pôsobia trochu zastarane (približovačky), fyzické strety nezvládnuto, lokácie (možno zámerne) stroho. Obrazová opulentnosť Viscontiho vrcholných diel sa nekoná. Striedme dávkovanie zaujímavých výjavov a zameranie na Mastroinaniho postavu či výrazy tváre trochu otravovali, no atmosféru osamotenia a kafkovského odcudzenia sa zachovať podarilo. 60%. (04.10.2011)

1. Marcello Mastroianni; 2. Výprava a kamera - kostýmy, vyprahnutá piesočná pláž pozvoľna prechádza do nekonečného mora, neďaleko ostré a nehostinné skaly a na rozhraní mora a piesku, pod spaľujúcim slnkom, plážový dom + súdny proces - skazené divadlo manipulácie, deklamácie moci, kafkovský proces; 3. dokonale verná adaptácia dokonalej existenciálnej novely; (07.10.2011)

„Povedzme, že zrovna tentoraz bolo na vine slnko, ktoré teda úplne oslepilo nášho ústredného protagonistu, ktorý tým pádom i nechtiac smrteľne postrelil akéhosi nenávideného Araba...” • Skrátka, akýsi »naturalizovaný Alžírčan«, podľa všetkého pôvodne Francúz: Arthur Mersault, žijúci v Alžírsku, a pracujúci v úradníckom prostredí, a či momentálne teraz i čeliaci úmrtiu svojej matky, z ktorého si v podstate ani nič extra zvlášť nerobí; trebárs absolútne neprejavoval žiadny smútok, alebo dokonca by sa dalo podotknúť, že na jej pohrebe ani neplakal, za to ale s priateľkou Máriou prežíval hneď naprosto vrúcny vzťah, aspoň to tak spočiatku i vyzeralo, že by sa zo vzťahu mohlo čosi napokon vykryštalizovať, čo by smerovalo k uzavretiu sobáša? • Nie, to ani zatiaľ nebolo v pláne, nakoľko protagonista mal kompletne rozdielne starosti, než pomýšľať nad potenciálnym ovrabčením sa, keďže sa pomaličky zaplietal do čím ďalej, do tým väčších, intrígových pavučín, z ktorých by sa nemusel vôbec vymotať, a to snáď už len z toho prostého hľadiska, že sa tesne predtým spoznal aj s istým pasákom [Raymondom], ktorý mu privodil takú konkrétnu situáciu, à la: Mňa sa to [potom už] netýka, vskutku je to iba Tvoj problém, môžeš si za to sám, a pritom ak by sa dajme tomu ani nenechal nahovoriť na úvodné napísanie daného listu, od ktorého sa následne odvíjali i ďalšie podstatné súvislosti, tak si veru mohol žiť [s]pokojný život so svojou frajerkou, keď by sa mohli kľudne vyvaľovať na alžírskej pláži; proste maximálne relaxovať... • Taliansky režisér: L. Visconti v ďalšej spolupráci s excelentným, talianskym hercom: M. Ma[e]stroiannim, ma spoľahlivo presvedčili o tom, že hlavná postava to určite nebude mať JEDNODUCHÉ, čo mi vzápätí jasne a stručne prezentovali i nasledovné zábery, v ktorých sa poriadne zamiesilo na krkolomné udalosti, ktoré ma čoraz viac znepokojovali, až to zašlo do krajného extrému. • Cudzinec síce nebol zlým titulom, ale autor ako by sa nevedel rozhodnúť, čomu mal vlastne venovať náležitejšiu pozornosť: A). smrti protagonistovej matky, ktorú neustále vyhadzoval na oči. B). súdnemu prelíčeniu a jeho následkov, a čo tomu všetko predchádzalo; takto jedno stále miešal s druhým, až to miestami bývalo neúnosné, rovnako, v akej nezávideniahodnej pozícii sa zrazu ocitol i hlavný aktér. • I napriek určitým výhradám z mojej strany, sa jednalo o pomerne dosť silné 3*. (25.11.2023)