Miesto na výslní

Bezchybný Montgomery Clift v roli mladíka, který tak moc chce mít to svoje "místo na slunci". Filmová adaptace Dreiserova románu se v první polovině tváří jako tuctové romantické drama, které poté nerušeně přejde do velice temné noirové atmosféry. Výborná kompozice černobílých záběrů, které místy velice vynalézavým způsobem předjímají příští děj aniž by z něj vyzradily co se stane. (19.05.2014)

O čistokrvný noir sa rozhodne nejedná. Príbeh môžeme žánrovo pokojne rozdeliť do zhruba rovnomerných tretín: romanca, noirovo ladená melodráma a súdna dráma. Winters je typovo presná ako ohrdnutá nevesta, Taylor zasa ukážkovo krásna a Clift (ktorý zo začiatku pripomenie Deana), žiaľ, smutne tragický... (22.09.2020)

Miesto na výslní sa na prvý pohľad tvári ako napínavý romantický triler, čím uspokojuje aj diváka, ktorý nemá záujem vo filme hľadať niečo viac. Na ten druhý a ďalší je to ale hlavne kritika spoločenských konvencií, pretože keď si preberieme situáciu, v ktorej sa Cliftova postava ocitla, tak za ňu nemôže ani jedna, ani druhá žena, čiastočne si za ňu môže sám, ale dostali ho do nej najma nezmyselné spoločenské doktríny (je zakázaný vzťah na pracovisku, dôležitosť spoločenského postavenia). Je zaujímavé sledovať a rozmýšlať, ako George vníma novú krásku vo svojom okolí, keď ju vidí iba v drahých šatách a drahom aute a či je príčinou jeho lásky k nej predstava života v luxuse, alebo jej krása. Stevens nepristupuje k postavám ako k prototypom, Taylor aj Winters hrajú mladé ženy z rozdielnych spoločenských vrstiev, ale sú zobrazené iba ako normálne zamilované dievčatá, najma v prípade bohatej dievčiny som rád, že nie je zobrazená ako jednorozmerná rozmaznaná pipka. Ak sme z noiroviek zvyknutí, že za nitky častokrát ťahá žena, tak tu je príčina nešťastia ukrytá podstatne hlbšie. (06.09.2013)

Toto bolo pre mňa naozaj ťažké pozerať. Úžasne zobrazili to, čo človek pozná v živote sám, keď urobí chybu a v návale nerozumu sa ju snaží zažehliť inou chybou. Obvykle ešte väčšou. Akoby nastavili zrkadlo. Zodpovednosti. A ako ukázali tú temnotu vo vnútri človeka, ktorého ťaží svedomie. Naraz nemôže mať radosť z ničoho krásneho naokolo. Je mu to vzaté. Totiž, vzal si to sám. Strašný film. Ten ide do čierneho. (13.11.2020)

Elegantne vyšperkovaná klasika, ktorá je dômyselnou fúziou dramaticky vystavanej melodrámy, citlivej romantiky a temného noiru. Tam, kde Hitchcock zachádza až do prílišnej prekombinovanosti, pôsobí Stevensove dielo ako rafinovaný chameleón, ktorý strieda žánre, motívy a miesto uponáhľaného vŕšenia na seba si vypočítavo zvraty šetrí pre ten najvhodnejší okamih. George Eastman je Stevensovou verziou titána, romantického hrdinu zmietaného osudom, ktorý sa pokúša o narušenie tradičného chodu spoločnosti, keď ako člen rodu z vyššej spoločnosti, avšak pôvodom z chudobnej rodiny začína chodiť s radovou robotníčkou - navyše pracujúcou pre jeho bohatého strýka. Stevens deformuje demokraciu v zmysle "všetci sú si rovný" ako nemožnosť skĺbenia spoločenského postavenia obyčajnej ženy a muža síce chudobného, ale patriaceho do vyšších kruhov. Tiež sa pohráva s industriálnym kapitalizmom - pásovej výrobe nepodlieha len priemyselná výroba, ale aj zábavný priemysel - kiná, produkujúce zamilované páry a fungujúce ako masová sériová atrakcia. To všetko v priamom kontraste voči možnostiam a zábavkám miestnej smotánky. George je však romantickým hrdinom aj v inom zmysle - jeho postava je komplikovaná rovnako ako jeho vzťah, do ktorého sa priplieta ďalšia žena, tentoraz výnimočne z podobného postavenia. Táto skutočnosť ho zavaľuje ako dva sizyfovské balvany na srdci zároveň. George prichádza o veľkú časť diváckych sympatií, pretože je pozmenený takmer do podoby bezcharakterného monštra vo vzťahu voči prvej žene, zároveň však divák jeho ambície a túžby chápe; rozumie mu. Keď dôjde k osudnej scéne na jazere (ktorá je pôsobivá a vťahujúca nevšedným spôsobom), divák je na polceste medzi jeho odsúdením a absolútnym pochopením. Stevens tieto pocity ešte prehlbuje a nakoniec necháva diváka s ním súcitiť. Snáď najemotívnejší je úprimný dialóg medzi Montgomery Cliftom a Shepperdom Strudwickom v obývačke domu pri jazere, ktorý absolútne postráda pátos a ďalšie znechucujúce ingrediencie, a je úplným vyznaním postavy, akému sa v histórii filmu len ťažko hľadá obdoba. Jemná psychologická linka vedie k vnútornému kolapsu Cliftovej postavy a v závere sa miesto naivného zakončenia dostavuje len smútok a pocit nezvratnej skutočnosti. Absolútne precízne vystavaný príbeh podoprený perfektnou réžiou a doslovnými hereckými výkonmi hlavných predstaviteľov, tak ako to má byť. 95% P.S.: Elizabeth Taylor žiari. (11.06.2014)