Hodina vlka

Toľko trpezlivosti pri čakaní na tú správnu frekvenciu, aby som sa mohol naladiť podľa filmu, som už dávno nevynaložil. Je to vôbec možné?! Nech sa chcem akokoľvek pridať k pozitívnym hodnoteniam, jednoducho by som len klamal sám seba. Počas sledovania ma po hodine zaujala len päťminútová scéna, no za to sa jednoducho viac percent dať nedá. Uspávajúca, statická kamera, napätie na hranici príbehov psa Scooby-Doo, aj to len vďaka kvalitnej hudbe. Nelogické, skákajúce scény, prechádzajúce z nevysvetlenej mysterióznosti (kto bol chlapec pri jazere, pani v bielom, hlasy smejúce sa pri incestnej, absolútne sa nehodiacej k filmu scéne?), až po zle spísanú drámu. Monotónnosť dialógov ma trýznila. Takže moje prvé stretnutie s Bergmanom dopadlo dosť mizerne. 40%. (13.09.2007)

Krásne mrazivý filmový portrét s goticky tichou atmosférou, kde aj jemnejšie slová sú tu počuť veľmi nahlas a kde čiernobiela kompozícia či odľahlé miesto dotvárajú okulahodiacu atmosféru. Formálne dokonale zvládnutá dezilúzia myslenia jedného človeka (teda dvoch) a zároveň pre diváka možnosť hľadania pravdy, symbolov a artu... Bergman perfekcionisticky diktoval túto jedinečnú umeleckú lahôdku, neodbočoval od danej problematiky a zvolil depresívny prístup poňatia. Ďalej, chladní herci, ktorým nechýbali svojské charaktery, výborné tiché exteriéry a hlboko uzavreté interiéry. Po celý čas som pociťoval magické momenty, kde nebolo ani veľmi potrebné používať hudobný doprovod (čo v béčkových filmoch je záchrana). Zároveň si uvedomujem, že Hodina Vlka nie je pre každého... Určite nie pre masovo konzumného diváka, či naivína, čo si myslel, že sa bude tešiť z lacných vlkodlakov. Takýto úžasný horor sa mi podarí vzhliadnuť možno pár krát v živote. Kto to nevidel, SLEDUJTE TO! (28.01.2013)

Ešte kým začnem, rozoberať obsah tejto snímky, tak musím podotknúť, že ma celkom prekvapil fakt, že to nakrútil režisér Ingmar Bergman, od ktorého som videl iba plytkú drámu Leto s Monikou. Keby som to mohol prirovnať k nejakému literárnemu dielu alebo radšej autorovi, povedal by som, že to má výrazné črty Edgarda Alaina Poea. V podstate sa dej odohráva v pomerne romanticko gotickom, prostredí takmer opusteného ostrova, kde sa párik manželov symbolicky ukrýva pred psychickou poruchou muža a maliara v jednej osobe. Jeho myseľ vidí prízraky ktoré sa mu zobrazujú v snoch, takže aj so svojou ženou cez noc nikdy nespia. Popri týchto prebdených večerov muž často rozpráva neuveriteľné a snovým oparom zahrdúsené historky s ktorých ani samotná žena, ktorá ho už pozná dlhé roky, nedokáže určiť či ide o pravdu alebo klamstvo, či nebodaj pseudo-pamäť. Ono tieto všetky subjekty znejú nesmierne pútavo ale vo výsledku ide o veľmi pomalú, nemastnú-neslanú drámu, ktorá ma po väčšinu času nudila. Posledných 20 minút stojí za pozornosť. Tam sa tie snové surrealistické výplody fantázie miešajú z realitou a vzniká, aspoň na moment, pocit riadneho mindfucku. Ale koncept ako celok ma rozhodne nebavil Kvalitu tom vidím aj cítim ale nezaujalo ma to tak, ako som od toho očakával. (09.05.2015)

Filmový hlavolam, interpretačně jeden z nejtěžších filmů, který znám. Zkrátka film, na který si budu muset ještě udělat pořádnější názor, první den po projekci mne bolela hlava a říkal jsem si, že si pěkně pokritizuji, teď ale velmi toužím film vidět znovu. Především díky Maxi von Sydowi a Liv Ullman, vztahová studie, kterou na nich Bergman provádí je uchvacující. Nejsugestivnější pár filmového plátna ever. Toto tvrzení se vztahuje k celé ostrovní trilogii. Zatím tedy s odřenýma ušima čtyři hvězdičky. 70% (25.05.2013)

Moj prvy Yngmar Bergman a hned viem, ze ide o genialny film, ktorym Yngmar Bergman dokazal, ze pravom patril a patri medzi najvacsich a najlepsich reziserov svetovej kinematografie. A kludne znesie porovnanie s takymi velikanmi ako Welles, Hitchcock. Vysoko vyzdvihujem desivy svet prizrakov a dusevnych poruch nemocneho maliara, dalej jeho zena, ktora s nim ostava, a ktora s nim zdiela tieto chimery, sa neodvratne postupne dostava do chorobneho sveta predstav, ktore rozhodne zanechaju hlboku stopu na jej dusi. Vysoko hodnotim genialnu pracu reziserskeho maga Yngmara Bergmana, ktory dokazal, ze sa filmu jednoznacne rozumie. Dalej vysoko hodnotim atmosferu ostrova Faro, ktora ma kuzlo aj po 45 rokoch. A Vargtimmen ma hodne priesah do hororu, co je pre mna len dobre. Horory mam totiz rad. 100 % (26.10.2013)