Pod širým nebem

„Vonkajšie” dobrodružstvo v španielskej, drsnejšej a horúcej pustatine, čaká práve na asi 11-ročného chlapca, ktorý jednoducho jedného, tropického dňa roku 1946, „vzal nohy na plecia” a rýchlo utiekol s peniazmi, či taktiež aj so zlatými hodinkami, ktoré patria svinskému richtárovi a statkárovi, či vykorisťovateľovi chudobných, pracujúcich na poliach a žijúcich v jaskyniach, Capatazovi. Chalan mal už očividne po krk tohoto mizerného života, počas ktorého ho v podstate nečakala žiadna svetlá budúcnosť, ale súčasne by som ešte i navrch dodal to, že ďalšie dôvody už na seba nenechali dlhšie čakať, prečo sa tak vlastne rozhodol... ? Zemepán je mimoriadne nazlostený človek, ktorého priamo vpred ženie neutíchajúca túžba ho čo najrýchlejšie vystopovať, na čo si privoláva aj svojich oddaných, temných prisluhovačov, ktorí zakaždým tancujú tak, ako on zrovna zapíska. Z niektorých by som asi najprv vybral vojaka El Trianu, ktorý dokonca bojoval v Maroku, a hneď potom aj naprosto nepredvídateľného El Vieja, pričom na obidvoch si treba dávať najmä hodne veľký pozor, pretože sú nanajvýš nebezpečnými jedincami, ktorí sa nezastavia pred ničím. Nedokážem si ale súčasne predstaviť, čo by sa nakoniec stalo s „niñom” , ak by povedzme vôbec nenatrafil na dobrého pastiera kôz, s ktorým môže jednak stopercentne počítať aj s prípadnou spoluprácou, keďže ani nemá na výber, všakže !? Musia si predovšetkým získať medzi sebou tú potrebnú dôveru, ktorá je základom ich priateľstva, či prežitia, o tom sa nedá ani polemizovať. Capataz je popritom absolútne neúnavným stopárom, čoraz viac sa blíži ku svojej „koristi” , ktorú si bude zrejme chcieť odchytiť po svojom. Protistrana má našťastie k dispozícii i nemalú zábezpeku, ale to zákonite neznamená, že už majú vari úplne po všetkých starostiach, práve naopak, tie ich ešte len čakajú... / Minimálne 80 % fascinácie filmom, tvorí úžasná kompozícia obrazu, barcelonského rodáka - Paua Estevea Birbaa, ktorý si dal ináč na nej aj extra veľmi záležať, a ani za to neobdržal nomináciu na Cenu Goya, čo je hotovým paradoxom ! Tu páľavu budete doslova cítiť až k vám do obývačiek, že si uľavíte až vtedy, akonáhle postavy vkročia do tieňa. Budú aj v studni, kde síce na čas zregenerujú a napijú sa čerstvej vody, ale vzápätí sa na jedného z nich, spustí spŕška nepredstaviteľného hnusu ! Áno, táto sekvencia je extrémne surová, ktorá sa mi spoľahlivo vryla hlboko pod kožu ! Niečo je totiž predchádzalo, čo je rovnako nechutné. Obsadenie, v ktorom dominujú dvaja Luisovia, a to konkrétne na opačných stranách barikády, sú výborní, Tosar našťastie nestrháva na seba celú pozornosť, pretože scenár necháva vyniknúť zvyčajne aj mladého Jaimeho Lópeza, ktorý často absolvoval zaťažkávajúce situácie, z ktorých vykľučkovať nebolo vždy jednoduché. Dúfam, že prostredníctvom svojej recenzie nalákam i ďalších filmových divákov, ktorí sa odhodlajú k sledovaniu snímku Intemperie z roku 2019, a to pod režisérskou taktovkou Benita Zambrana ? Ľutovať svoj venovaný čas, určite nebudete, teda nemali by ste, aspoň z môjho pohľadu, to tak bezprostredne bolo. (06.03.2021) (menej) (viac)