Kto mi ide po krku

„Večera je na stole. Pivo v chladničke. Svet je v poriadku.“ Chvíľu som si myslel, že pozerám sfilmovanú počítačovú hru Firewatch (tá rozhľadňa týčiaca sa nad lesmi!). Ale nie. Snáď nabudúce. Máme s manželkou radi reč Taylora Sheridana (Wind River, Yellowstone). Rozžeravené kutáče, drsní chlapi, ešte drsnejšie ženy, krutá, ale krásna (a krásna, ale krutá) príroda, oproti ktorej je človek takýto maličký. Samozrejme nesmú chýbať kone a silné dialógy (ktoré nejdú jedným uchom dnu a druhým von). Ale, Crom pri mne, to bol divný film! Zvláštny už z dramaturgického hľadiska. Niekoľko (!) hlavných postáv (resp. žiadna hlavná, ale plno vedľajších?), konflikt sa naplno začne riešiť až v druhej polovici a pozoruhodný je i žánrový rozptyl (akčný, triler, psychologická dráma, katastrofické trikové dobrodružstvo). Buď sa drasticky strihalo, alebo sa pretáčala nemalá časť filmu. Takže požiar nikto nehasí (ak nerátam pár sekundový záber na konci), v jednej scéne sa zjavuje záporákov šéf v podaní Tylera Perryho, ktorého už následne do titulkov ani raz nevidíme, z úvodu je dôraz kladený na Angeliných parťákov, ktorí sa však následne objavia až na samom konci, vzťah Angelina/chlapec bol pre príbeh kľúčový, napriek tomu sa prvý raz stretnú až v 37. minúte a následne si hovoria vety á la „neopustím ťa“, pritom predtým spolu mali ledva 4 spoločné scény. Pre kvalitné, uspokojivé vyrozprávanie príbehu bola zásadná trauma, ktorú si Angelina so sebou nesie z minulosti, ale v konečnom efekte tomu boli venované tri minúty času, takže ďalšia tajuplná divnosť. Niektoré veci znesiteľné (Angelina a vlastne celý kasting), niektoré super (padák), iné hrozné. Sheridan má svoje postavy rád, bohužiaľ nie sú ktovieako zaujímavé, takže sa trochu nudíme. Raz za čas príde dobrá hláška („Bolo to krásne.“ alebo „Som štíhla, nie chudá.“ – viem, takto pôsobia o ničom, ale v kontexte daných scén fungujú). Scenár vyzerá, že by sa aj chcel vydať nepredvídateľnou cestou, ale je okamžite (až na dve vcelku nečakané úmrtia) zarazený a vrátený na pôvodnú s názvom Štandardné Klišé. Občas je bohužiaľ scenár vyložene blbý, miestami som až nestíhal krútiť hlavou. Fakt, keď je búrka, bežali po obrovskom otvorenom priestranstve? To nemohli pár minút počkať, prípadne bežať v lese, ktorý lúku obkolesoval? Čo pomohlo, keď utekali na striedačku? Uniklo mi niečo? Čo tým chceli dosiahnuť? Aby blesk trafil toho, čo práve bežal a ten druhý aby prežil? To danú osobu fakt trafil blesk a o dve sekundy bola v pohode? To sa Pat a Mat (mimochodom, miestami mi ich bolo až ľúto, ako sa im nič nedarilo, fňuk) fakt nepresvedčili, že otec aj syn sú mŕtvi? To ich fakt obabrala žena vo vysokom stupni tehotenstva? Fakt jeden blesk odrovná celú rozhľadňu (t.j. miesto, ktorého životná pointa je byť ostrovom bezpečia v mori lesnej divočine)? Naopak, okrem montanskej prírody ma potešila drsnosť; nie je to splatter festival (ani pravdaže nemal byť), ale z nejakej tej kvapky (dvoch, troch... sto) krvi si tu nikto ťažkú hlavu nerobí. (16.07.2021) (menej) (viac)