Euforie

Je škoda že Levinson nedotiahol záver série (pre mňa v hodnotení rozhodujúci) do takých kvalít, aké mali prvé tri a predposledný diel. Samotný záver série pôsobí trochu nesúrodo a síce nemôžeme hovoriť o naplnení diváckych očakávaní ani v kontexte záveru prvej série, tá bola na rozdiel od druhej sujetovo komplikovanejšia. Epizódnejšia. A samotný záver prekvapivo interpretačne zložitejší a audiovizuálne podmanivejší, zaujímavejší. Druhá séria a teda jej záver však pôsobí ako (pre mňa) neuspokojiví záver celého seriálu (potvrdená tretia séria). Nefunkčný najmä z hľadiska nedopovedania mnohých liniek, čo mi akosi úplne nedáva zmysel. Séria má neskutočne veľa silných momentov a nápadmi ani sountrackom výrazne nezaostáva za tou prvou (aj keď čo si budeme, tá prvá je Labrynthov masterpiece). Vytratila s avšak epizodická stavba celku a odrazu je Euphoria o dosť predvídateľnejšia a konvenčnejšia. To neznamená že je horšia. Je len iná. A aby som sa vrátil k tomu, čím som začal. Keby bola posledná epizóda konzistentnejšia, určite by som zostal pri 5hviezde. (08.03.2022)

Je pravda, že si už nepamätám tak živo prvú sériu, ale neviem či som niektorú z jej epizód sledoval takmer celú so zatajeným dychom. Levinson je pre mňa nový majster napätia a manipulácie s diváckymi očakávaniami. Napríklad som tu čítal a úplne nesúhlasím s tým, že by bola celá scéna na záchode zbytočná. Práve naopak pripomína divákovi charakterové vlastnosti jednej z postáv a tým pádom lepšie funguje aj záver. Na druhej strane celá scéna a najmä spôsob, akým končí reprezentuje jeden z pilierov celého seriálu. Levinson nás vedie skrz kritiku jednej z dvoch strán pohľadu až ku kritike tej druhej strany, čím zachováva ambivalenciu a napokon k absurdnému, vulgárnemu vtipu, ktorý v konečnom dôsledku kritizuje ešte aj úplne nezainteresovanú postavu. Navyše má a očividne bude mať tento aktuálny rozvrh vzájomných vzťahov jedných z najdôležitejších postáv seriálu ešte dohru. Neviem ako dlho sa Levinson venoval príprave tejto konkrétnej epizódy, ale vzhľadom na to, že v titulkách svieti ako režisér, scenárista, výkonný producent atď. Nezostáva nič iné, ako mu vzdať rešpekt. Neviem si úplne predstaviť lepší model prvej epizódy série po dvojročnej pauze. Levinson logicky nadväzuje na štruktúru rozprávania a teda tento krát sa zameriava na Fuza, ktorého linka v predchádzajúcej sérii končila cliffhangerom. Absurdne vtipný a už tradične kritický až dosť smutný úvod do epizódy strieda vážna, až nepríjemná situácia. Nasledovný plynulý prechod na párty a teda párty ako taká je vzhľadom na to, čo som už písal vyššie (dostať postavy na jedno miesto a pripomenúť si ich vzťahy, konflikty a pod.) zvolená úplne logicky a veľmi účinne. Pripomína sa nám tak aj predpokladám, že všetkými fanúšikmi seriálu milovaný Labrinth, ktorý opäť vťahuje diváka všetkými svojimi zbraňami do deja a emocionálna identifikácia s postavami, či audiovizuálny zážitok ako taký je omnoho pôsobivejší a komplexnejší. Je radosť, že tvorcovia vedia presne kedy, kde a čo použiť. Levinson navyše nezabúda, že okrem iných postáv to je najmä Fuzova epizóda a na záver to divákovi pekne pripomenie. Aj keď neviem či zrovna pekne, ale ja som sa teda potešil. Za mňa dokonalá epizóda okrem spomenutých vecí plná násilia, nahoty, kontroverzie a odvahy, skvelých vizuálnych nápadov a teda všetkého, čím Eufória bola a je. Dokonca tak dokonalá, že sa až bojím, že toto už Levinson neprekoná. (15.01.2022)

Levinson sa tentokrát prezentuje hneď v expozícií vizuálnou slasťou, nádhernými, kompozíciami a dokonalou vertikálnou montážou obrazov a zvukov. Zo zvyšku mám akosi pocit, že je pre zatiaľ sujet prvých dvoch epizód ako nejakej ceste k celku viac konzistentný, ako v prvej sérii (ktorej epizodickosť, sujetová roztrieštenosť až nečitateľnosť sa mi teda veľmi páčila. Čo však vôbec nie je zlé. Naopak mám pocit že mi Levinson oproti prvej sérii dáva väčší priestor ore budovanie si či už pozitívnych alebo negatívnych sympatií k postavám, čo vôbec nie je málo. Navyše sa aj napriek tejto menšej zmene stále nemení silná kritika generácie súčasných tínedžerov a stále napriek tomu cítim z mnohých situácii s postáv emocionálnu vyprázdnenosť, manipulátorstvo a tak ďalej a tsk ďalej. Skrátka Eufória je pestrá paleta, ktorá funguje na všetkých frontoch a Levinson ma zatiaľ druhý krát prekvapil, ako perfektne (hoc ide o konvenciu) dokáže narábať s napätím. Je predsa jedno, že som to videl už sto krát, pokiaľ to aj tak funguje ako málo kde. No a mám pocit že som si tentokrát užil aj viac Labryntha. Záver epizódy je krásnym šachom z ktorého rozostavenia figúrok sa nikomu asi nebude chcieť spraviť ďalší krok. P.S. - snáď jediným nedostatkom je slabučká linka s hlavnou postavou Rue, ktorá stagnuje na hranici facky. Pre tento krát to ešte ale prekusnem a zaokrúhlim hore. (18.01.2022)

Neviem či sa zo mňa stáva zaslepený fanúšik, ale zatiaľ som ani z jedinej epizódy doteraz necítil ani najmenšie zaváhanie. Milujem osemdesiatky, aj keď ani zďaleka nie som ich znalec, dlhodobo ma vábia. Asi je na čase sa dovzdelať. Labrinth klasicky kraľuje epizóde, z ktorej mi bolo pri jej závere snáď až fyzicky zle. Je zvrátené a zároveň fascinujúce, že vo mne niečo podobné (čo sa mi v konečnom dôsledku páčilo) vyvolalo dokopy nie viac audiovizuálnych diel, ako som schopný zrátať na prstoch dvoch rúk. Myslím že to už o čomsi vypovedá. (28.01.2022)