Planá hrušeň

Rovnako ako Zimný spánok je nový film Nuri Bilge Ceylana opusom na ľudský charakter. Postava sa práve dostáva do dospelosti a jej svetonázory sú konfrontované s rodným mestečkom, rodinou a kamarátmi, ktorých názory považuje za spiatočnícke a zastaralé. Je jedno či rozprávame o šťastí, umení, tvorbe, láske, snoch, náboženstve, práci, chudobe, zmene a spomienkach. Všetko prechádza na pretras a všetko má vo filme svoje miesto. Dogu Demirkol je taký turecký Ranbir Kapoor a jeho snaha o zachytenie akéhosi zmysluplného momentu je našou cestou po mentalite súčasných tureckých ľudí. Pripomína mi to atmosférou Pamukové diela. Do toho hrá Serenade od Handela a filozofuje sa tu na priestore troch hodín o stošesť. Tých niekoľko panoramatických, atmosférických záberov zase ukazuje Tiryakiho majstrovstvo zachytiť kolorit krajiny, ktorá nás okamžite zasiahne. A rovnako ako pri Zimnom spánku je trojhodinová dĺžka plynúcou riekou plnou významov. Film, ktorý treba vidieť viackrát. Bude dozrievať ako víno. Pritom je aktuálny a reflexívny. Ceylan je jeden s najlepších súčasných autorských režisérov. Aspoň pre mňa. Vždy keď si už myslím, že vypovedal všetko čo mohol, prinesie ďalším filmom do diskusie znova niečo nové. Pre mňa silný a krásny film. Symbolizmus a lyrika v podobe aká sa robila v Európskych filmoch kedysi. (19.01.2019)

Reálny pohľad na rodinnú ságu, života jednej sociálnej rodiny , otca učiteľa, ako hazardného hráča, ktorý preflákal všetko na stávkovaní a syna, ktorý presral všetko na vydaní svojej knihy, ktorú nikoho nezaujala. Aby obaja dosiahli svoje ciele, tak sa detinsky navzájom okradli. No a k tomu obrovské more, nezáživných dialógov, ktoré priam umárali. Aj keď v nich padlo aj máličko niečoho pozitívneho, bohu žiaľ v celku neplodné, nezáživné, priam na nervy. Kto to vydržal nezabalil musel pojesť zopár kýbľov Popcornu, ostatní skutoční hrdinovia, pokiaľ si pri tom neužívali, inak. Pre niekoho ďalšieho, tento status zachraňovala slušná kamera a pôsobivé prostredie mesta Canakkale, Dardanelského prieplavu, hranicou medzi Európou a Áziou , kúsok od slávnej Tróje, ktorú tak vyraboval Schliemann, že z nej nezostalo nič. (12.08.2020)

Zvláštní film rozprávějící o tom zvláštním bezčasí, kdy dokončíte školu a řešíte, co dál. Vymanit se z rodinných kolejí, místního zapadákova a jít za svým snem? Nebo se to vlastně nedá? Tohle je sympatický námět a když k tomu přihodíte zajímavé turecké reálie a solidní herecké výkony, vypadá to na skvělou podívanou. Zároveň se ale děj trochu tříští v nepřiměřeně dlouhých dialozích ( se slavným spisovatelem, s imámy ) a ztrácí na síle a výrazu. Až zbyde ze všech nakousnutých témat výše zmíněné popasování s otcem. Škoda, že nebylo víc "zasněných" záběrů kamery, ty se mi opravdu líbily. Je to někde mezi třemi a čtyřmi, ale vzhledem k nenaplněnému potenciálu zaokrouhlují dolů... 53. KVIFF (05.07.2018)

Život svázaný s planou hrušní, na úrovni fyzické a psychické, jazykové i výtvarné. Čí plody jsou plody plané hrušně? Otcovy či synovy či obou? Sjednotí své životodárné šťávy ke společnému dílu nebo se nechají naroubovat na "standard"? Kritický postoj asertivního syna (anabáze na podporu vydání knihy) a submisivního otce se časem smiřují. Mohlo to ale dopadnout - i to nám Ceylan ukazuje - úplně jinak.... Film je dlouhý a sledovat dialogy je obtížné. Bez obojího by ale Ceylanův příběh ztratil svou osobitost. Ceylan sám také žádost o zkrácení filmu odmítnul (v podstatě se jedná už o zkrácený film). (29.06.2020)

Planá hruška, verzus planý život? Zopár dobrých dialógov, ktoré boli zaujímavé, napríklad jeden na zamyslenie: "Prečo je teda v ateistických krajinách taká nízka kriminalita? V tých krajinách síce majú menej zločinov, ale o to viac samovrážd." Páčil sa mi obraz života na vidieku, zábery krajiny a záver filmu. Hlavne teda rozhovor otca so synom, ktorý snáď jediný čítal jeho knihu. Z neho mi utkvela v pamäti myšlienka,"Mladí by mali kritizovať starých, tak funguje pokrok." Film by som už znova nepozerala, preto 3*. (04.10.2023)