Die Blumen von gestern

Režisér a scenárista Chris Kraus napísal tento film vraj preto, že jeho starý otec bol nacista a v rodine mal niekoľko príslušníkov SS. A preto objavil príležitosť na sebamrzkačstvo, ktoré sa dnes tak cení. Vzniká tak „romantická“ historka vo veľmi podivnom prostredí. Hlavný hrdina je Toto Blumen, ktorý je ženatý, ale samozrejme už ide o liberálne manželstvo, pretože AD1: on sám manželke vyberá milencov, ktorá mu síce hovorí, že ho miluje, ale tak užiť si raz za čas, prečo nie a ešte aj v ich spoločnom dome, no proste grc... Ad2: nemajú vlastne dieťa, ale adoptované dieťa čiernej pleti. Na čo vlastné, keď Afrika ich má na vývoz? Čo môže Toto v takej konštelácii urobiť? No samozrejme nájsť si milenku židovského pôvodu a to všetko na pozadí riešenia holocaustu. Prostredie tak máme dokonale pripravené a všetko okolo toho je už len povinná jazda. Film sa snaží spojiť romantiku, komédiu a vážnu tému holocaustu, pričom v prvej polovici prevažujú ľahké prvky, v druhej sa už ide do vážna. Ten humor je však obalený aj do vyhadzovania psa menom Ghandi z auta za jazdy, ale toto asi ochranári zvierat musia odpustiť, veď sa tu rieši holocaust a to je vážnejšie než nejaký pejsek (ktorý samozrejme aj tak bez problémov prežije). Najlepšie, čo je na filme, je vlastne jeho názov. Die Blumen von Gestern sa dá preložiť ako Kvety včerajška, avšak tu nejde o kvety, ale o hlavného hrdinu, ktorého priezvisko je Blumen a tak sa všetko odkazuje na jeho minulosť a predkov. Vzhľadom na to, čo som ale uviedol na začiatku a aké prostredie nám tu bolo ponúknuté, vo mne film vzbudil negatívne dojmy. Negatívne pocity som mal aj z postáv: on je stále nasratý, ona je stále nasratá a riešia v roku 2016 či on je nácek alebo nie je nácek kvôli svojim predkom spred 80 rokov... Normálne že na hlavu. A negatívne bolo aj to, že hoci máme jasne stanovené, kto je tu historickou obeťou, nájdu sa tu nemiestne poznámky, ktoré keby boli smerované na inú národnosť, už by boli stíhané. Konkrétne ide o výrok: „Je z Poľska, krajiny dobrých upratovačiek“. Nie je to trochu ponižujúce prirovnanie? Či voči Poliakom sa to môže? A aby som nezabudol, na konci sa úspešné ťaženie liberalizmu zavŕši tým, že ženská sa zmení na lesbu, jej priateľka je Indka, a spolu vychovávajú dieťa... (02.08.2021)

Jeden z tých vydarenejšich nemeckých filmov. Štyridsiatnik Toto prežívajúci krízu stredného veku, dostane v práci na starosti Zazie, stážistku židovského pôvodu prichádzajúcu z Paríža, ktorá bola študentkou nedávno zosnulého zakladateľa inštitútu, zaoberajúcim sa holokaustom. Toto je zároveň aj autorom kníh o tejto problematike. Zazie mu spočiatku neskutočne lezie na nervy, ale jeho šéf mu nedá na výber a musí ju brať so sebou na stretnutia s potenciálnymi rečníkmi, ktorí prežili holokaust, ktorých má presvedčiť, aby sa zúčastnili pripravovaného kongresu. Veci sa ale vyvinú úplne inak, keď zistí, že Zazie nie je len náhodná stážistka, ale majú toho spoločného oveľa viac. Výborná Adèle Haenel, ktorú mám čoraz radšej v dobrom tandeme s Larsom Eidingerom. (13.04.2020)