Kono sora no hana: Nagaoka hanabi monogatari
Casting Blossoms to the Sky
Recenzie (2)
[Japonský filmový festival 2014] Na zahraničných weboch špecializovaných na japonskú kinematografiu a festivaly je zatiaľ posledný film Nobuhiko Óbajašiho Kono Sora no Hana: Nagaoka Hanabi Monogatari prijímaný bez výnimky kladne ako jeden z najlepších filmov za rok 2012. Recenzenti a publicisti vyzdvihujú Óbajašiho energický hravý štýl, prekvapivú koherentnosť zdanlivo krehkej fragmentálnej konštrukcie a informačnú vojnu, ktorú vedie s nepripraveným divákom. A vskutku - nič nemôže prekvapiť väčšmi, než zhruba prvá polhodina filmu, ktorý sa sám prezentuje ako romantická melodráma, postupne odkrývajúca spomienky na dávne hrôzy bombardovania Nagaoky. Baladický tón úvodných minút sa rýchlo mení v dynamickú reťaz obrazov podávajúcich výpoveď o desivej realite vysoko štylizovanou a nadsadenou formou. Hrdinka-novinárka sa vkročením do dverí taxíka (šoférovaného bravúrnym Takaši Sasanom) vydáva na bizarnú roadmovie za svojou dávnou láskou, na ktorej spoznáva množstvo nevšedných postavičiek ako z Lynchovho filmu. V scénach pripomínajúcich reportáž s formálnymi prvkami noirového filmu (zadná a bočná projekcia, hudobná kulisa, vstupy postáv a dramatické odhalenia) zisťuje hrdinka pravdu o bombardovaní, testoch a obetiach prezentovaných vo fingovaných záberoch inscenovaných ako archívne historické a vojnové materiály. To všetko v nesmierne zábavnej a vtipnej forme, ktorá zahlcuje diváka nepretržitým tokom slov a informácií v pôsobivom divadelnom prednese (neskôr sa film sám s divadlom stotožňuje). Problémom je však rozoznať, čo ešte myslím Óbajaši ako vtip a čo smrteľne vážne. Keď sa totiž neskôr začne film pomaly usádzať a preberať ako hlavnú melodramatickú líniu prepojenú príbehmi skutočných pamätníkov a ich dvojníkov-hercov, križovanú prípravami divadelného predstavenia na túto tému, atraktivita pôvodného konceptu sa začína vytrácať a v poslednej fáze filmu aj záživnosť a chuť sledovať nespútané formálne hry. Epilóg (film je, opäť na spôsob divadla, rozdelený do viacerých častí vrátane prológu a epilógu) pripomína montážou ohňostrojov za veľké detaily tvárí protagonistov nevkusnú komunistickú agitku a je zbytočne naťahovaný; ktorákoľvek scéna by mohla byť poslednou. Napriek tomu je to však veľmi ojedinelý film, ktorý prakticky niet s čím porovnávať a v rámci konštrukčnej originality a silného kladného dojmu z prvej časti sa prikláňam k vyššiemu hodnoteniu. Stále však nie som presvedčený o kvalitách, ktoré filmu prisudzujú v zahraničí. 65% ()
Naivní, povážlivě frázovitou a ukrutně dlouhou protiválečnou agitku Óbajaši s přispěním Hisaišiho a dalších povýšil na mimořádnou postmoderní esej, v níž je několik navzájem provázaných témat (jedno vyjadřuje už název - v překladu "Házíme na nebe květiny: Příběh ohňostroje v Nagaoce") pojednáno pravým ohňostrojem filmových prostředků. Díky některým z nich ve mně mimochodem ožila už pár let mrtvá víra, že počítačová technika ještě někdy bude filmu k něčemu dobrá. To, jak tvůrci ve svém díle hromadí pohledné a pozitivně naladěné postavy, vzbuzuje pochybnosti - možná ale máme jejich obraz současnosti číst spíš jako vyjádření do budoucna namířené naděje. A jejich představa altruismu podmíněného předcházející katastrofou možná zahrnuje naučení: vítězství dobra je jen okamžikem ve věčném koloběhu, kde dobro nemůže existovat beze zla. ()