Tanec reality

Tanec (sur)reality natočil Alejandro Jodorowsky skoro v 85. Vzdejme mu poctu už za to, jak mu to ještě myslí, a co ho všechno napadá. Ano, není to příliš originální, už se s tím setkal a známe to i my. Ale to, jak vše zkomponoval, dal tomu svůj řád a spád, je prostě úžasné. Skoro čtvrt století nic netočil, a tak toho musel stejně mít plnou hlavu. Taky se mu (za tu dobu) rozrostla rodina, a udržet její pozornost a kázeň je určitě náročnější než by bylo v případě běžných herců: His son, Brontis Jodorowsky hraje Jaimea. Adan Jodorowsky hraje anarchistu a složil filmovou hudbu. Syn Alejandra Jodorowského hraje teosofistu (malého Alejandra učí mantru" gaté, gaté, pargaté, parasamgaté, bódhi sváhá, kterou měl v oblibě i Allen Ginsberg). Adan Jodorowsky hraje anarchistu a je autorem filmové hudby. Pascale Montandon-Jodorowská, Alejandrova žena, navrhla kostýmy... Myslím, že starý Jodorowsky je mi lecčím bližší, myslím, že i lecčím víc než jen tocopillskými hasiči. (10.02.2020)

Ze začátku jsem si říkal, že je to až překvapivě srozumitelné a snadno přístupné, ale zhruba kolem té scény, kde kozatá máma, co místo mluvení zpívá, uzdravila manžela tím, že se na něj vymočila, jsem svůj názor definitivně změnil. Druhá polovina už se leckdy dost vleče, obzvlášťe části zaměřené pouze na otce, ty o malém Alejandrovi byly pro mě mnohonásobně zajímavější. Pořád ale jako celek hodně zajímavá záležitost, ačkoli se Svatou Horou se v mých očích rovnat nemůže. 7/10 (09.03.2020)

Akoby sa Alejandro Jodorowsky prebral po vyše dvoch desaťročiach z hyperspánku a bez akýchkoľvek problémov pokračoval v natáčaní svojich bizarných výjavov. Tam kde skončili snímky El Topo a Holly Mountain tam pokračuje Tanec reality. Je to totálne absurdný autobiografický obraz tvorcu, ktorý nám predvádza svoj život v detstve. Ide o nesmierny mindfuck na aký sme od Jodorowskeho zvyknutý, príbeh skáče z jednej psychotropnej absurdity do druhej. Dej sa prekrúca do iracionálnej formy kde sa opäť všetko prekrúca na druhú.. Od politických zriadení až po náboženstvo. Vizuálna stránka je tiež takisto tradične púštna. Bolo tu zopár momentov ktoré mi nesadli ako prsatá speváčka opery, ktorá keď rozprávala tak neustále spievala, bolo jej tu neúrekom, a nie príliš podarené CGI efekty ale celá tá silná myšlienka, o nechutnosti peňazí a zvrhlom boji o moc, bez problémov tieto negatívne prvky vrhá do tieňa zabudnutia. Je to silný kúsok ale rozhodne nie pre každého. (02.01.2015)

Bohužiaľ, žiadny Jodorovskeho Fanny a Alexander sa nekoná. Majster priniesol autobiografický balík svojich najtypickejších trademarkov, ktorý však namiesto neuchopiteľnej vnútornej magickosti, hlavnej hnacej sily jeho predošlých filmov, predkladá iba akýsi rozriedený fairy-tale opar, neschopný vytvoriť koherentnú, pútavú atmosféru. Z filmu nevyteká do diváka žiadna "ektoplazma". Všetko potrebné bolo povedané v predošlých filmoch a La Danza de la Realidad vyznieva do stratena ako nepotrebný návrat. Zbytočnosť. (03.03.2015)

Jodorowského tvorbu som si obľúbil, tak som bol potešený (keď som pred nedávnom znova prezeral jeho profil na imdb kvôli Jodorovského Dune) a všimol som si film, ktorý sa mi nejak vyhol. La Danza de la Realidad (2013). Biografický a surealistický pohľad na vlastné detstvo s prítomnosťou samotného Jodorowského poskytoval veľmi dobrú platformu na spodobenie svojich detských túžob a strachov, trápení a radostí. Jodorowský mohol zase raz popustiť uzdu svojej fantázii. Nestalo sa tak (úplne). Očakával som farebnú, obrazmy a symbolmy popretkávanú vec v štýle Svätej hory, kde každý záber je obrazom sám o sebe. Tu to bolo omnoho civilnejšie, scenárovo dokonca aj dával zmysel. Na začiatku som bol veľmi nadšený (aj keď tá blonďavá parochňa vyzerala nanajvýš smiešne), ale podivné existencie, človek na pláži, vtáci loviaci ryby, theozof, trpaslík pred obchodom (ktorého názov som celý film čítal ako Ukraina a ona to bola Ukrania) a skupina amputárov, predstavovali všetky farby, ktoré mohol Jodorowsky použiť a zamaľovať svoje plátno. Dokonca aj cirkusový začiatok. Čakal som že bude zohrávať väčšiu úlohu než akú v skutočnosti zohral. Taktiež skupina bez končatín. Jodorowského srdcovka. Škoda že im neposkytol viac priestoru, aspoň tomu jednému, ktorého tam chlapec škrabal po chrbte. A čo nakazený morom, veľmi zvláštna sekvencia, ktorá bola veľmi silná ale len načrtnutá. Možno bolo všetko súčasťou "destského" vnímania, keď udalosti vníma len ako krátke momenty, spomenie si na ne a potom zmyznú. Ako aj výjavy vo filme. Čo sa týka vecí civilných, tvárili sa ako hlboké myšlienky, ale postrádali výtvarnosť a Jodoroewského rukopis. Chvýľami som myslel že pozerám Gilliama, alebo iného režiséra. Zvlášť čo sa týkalo stretnutia komunistickej strany, zavraždenia prezidenta, jeho púte, zatknutie, mučenie (uh oh) a vôbec. Čo sa týka postáv, otec despotický, ale v hĺbke duše milujúci, matka, asi jemná duša, celý film spieva, samotný Jodorowský, zo začiatku jemný, neskôr nevýrazný. Najväčšou zmenou počas filmu prejde otec, chvýľami som až rozmýšlal či sa rozpráva príbeh chlaca alebo otca, či to niesu spomienky samotného Jodorowského. Jodorowský musí mať veľký talent na riadenie hercov a oni musia byť neuveriteľne loajálny a zapálený pre myšlienku, lebo občasné močenie a plnočelná nahota je v tomto filme prítomná. Močenie na rádio bolo ešte celkom vtipné, ale keď tá žena ošťala toho mu... (no nebudeme prezrádzať). Z celkového hľadiska to bola veľmi pekná hřička, kto je na také filmy, určite nebude sklamaný. Jodorowského mám rád, ale dám len 4* lebo na Svätú horu alebo El Topa tento film nedosahuje (svojou výtvarnosťou, symbolizmom a celkovým štýlom) (03.03.2015)