Princezná a Rebel

Než som zomieral, chlácholil som sa myšlienkou objektivity miesta kam idem. Otrepanosť frázy rovnosti na cintoríne, tam kde nikto nie je pekný, škaredý, bohatý, chudobný, povýšený, ponížený, zabudnutý, inšpiratívny, je veľkou úľavou. Nemohol som inak, len myslieť na to, že ak ja v zabudnutí týchto miest skonám, takisto musí skonať aj ona. Keď žiadne miesto nás s istotou nespojí v jedno, žiaden čas neumožní dýchať ako jeden, sú vonkoncom apatické myšlienky na ňu, tým jediným zdrojom obživy utrápenej diváckej mysle. Výpočet situácii je obrovský a nedokážem hľadať všetky: zraniť, uväzniť, milovať, utekať, vyčerpať, ponížiť, zbičovať, trpieť, uskočiť, myslieť, snažiť sa, láskať...V každej je umiestnená a robí ju intenzívnejšou, preniknuteľnejšou. Je dokázané, že musí inšpirovať. Ak letmo pozriem na obrazovku a v momente a čase, ktorý je schopná počítať len kombinácia mysle a fantázie urobím zo 12-17 premís a väzieb jej, mňa, prípadne iných, zbadám ten ženský zjav hlavnej hrdinky. Ak správne vytuším posadnutosť režiséra, ktorý trpí rovnakou paranojou hýbať nie postavu dejom, ale absolútne celý dej postavou, k tomu ženskou a prekrásnou, už sledovanie ide samo. Ak je ona prepichnutým bodom papiera od nehybnej časti kružidla, zameriavam sa naň, urobená čiara dookola je v periférii, ale sa je taká zamazaná. To je dej, obsah, ponaučenie, výklad. Nezáujem. Radosť nie je z Britov a Francúzov, kuriev, Indov, maršalov, dvoranov. Sebecky a choro, tak režisér ( ktorý neviem, či to robil vedome alebo nevedome) ako aj ja vieme, že sa musí unaviť, dehydrovať, zabudnúť, aby sme ju mohli uložiť, dať napiť, zobudiť, pozerať ako spí, ako beznádejne bojuje, ako ju vešajú. Pretože tušíme slasť víťazstva môžbyť nevinného, ale sčasti prefíkaného dosiahnutého pre mňa neznámym spôsobom. Píšeme si listy, ktoré nikdy nepošleme, cestujeme po svete, hoci sa nikdy nestretneme, myslíme na toho druhého, aj keď sa nemilujeme. Je to ako povedať tej slečne, že je okrasou autobusu, plného skromných tvárí, ktoré isto túžia po večnosti v nebi. Lenže nepoviem, pretože sa bojím. Nechcem, aby reagovala, ale to vyslovenie môže zničiť tú (len predstavujúcu ?? ) nádheru. Vzdám sa a nebojujem. Jednoducho taktiež veliacej vyšetrovateľke nedokážem streliť do srdca, ak sa na ňu valia stromy od nezodpovedných lesníkov a ja ju namiesto toho pritisnem k sebe, cítil jej väčšie tuhé prsia a zachránil ju tak pre svoju vlastnú budúcu skazu. Čo čakať od „dvoch bodiek nad mäkkým i“, ktorá si to neváži, ak priam sudcovským pohľadom odsudzuje všetkých pred dvomi storočiami, nezaujíma ju, čo sa deje na obrazovke, a chce skočiť do lona panenskej prírody. Dážď ani ja tam nebudeme a jej skok by znamenal vrátenie sa do reality. Reality francúzskeho zvláštneho počinu RANI, ktorý mal od prvej časti (resp. FRA) klesajúcu tendenciu, kde akoby sa postrácali nitky všetkého načrtnutého. Nevedno kam ju ešte dať, vložiť, aké ľudské osudy má zničiť. Nešťastie s odstupom času priemerného scenára, nedémonická réžia, nulový mužský protipól, tiahly dej, bezzásadový záporný hrdina. Ak som teda toľko toho napísal, k takémuto v zabudnutí existujúcemu počinu, niekde je chyba.....niečo mi ušlo......mýlene. (STV1) (06.01.2012) (menej) (viac)