Živý bič

Spoločnosť nám predhadzuje mnohé diela, ktoré máme akoby pokladať za výnimočné, za tie najlepšie v našej kinematografii, napríklad to prehnali s tým Obchodom na korze, ktorý mi až tak výnimočný neprišiel, aj keď bol dobrý, no Živý bič je podľa mňa jednou z najväčších klasík a balád, či všeobecne príbehov o slovenskom ľude, ktorému sa veru ľahko nevodilo. Na strednej škole to podobne ako Rysavá jalovica bolo jedno z diel povinnej literatúry určenej najmä k maturite a musím uznať, že som tomu vtedy až tak veľkú pozornosť nevenoval, aj keď mi to zostalo v pamäti ako niečo silné a nezbavil som sa toho, až časom mi to dochádzalo, aké veľké dielo toto je, aký som bol hlúpy a preto mi je smutno, keď vidím mnohých ignorantov, ako toto dielo zhadzujú. Vžiť sa do života ľudí počas 1. svetovej vojny je ťažké, no presne takto to bolo, vrchnosť zdierala obyčajný ľud, cirkevní hodnostári posielali ľudí na smrť za cisára, odmietali krstiť deti splodené inak, než manželským spôsobom, niektorí kňazi to pochopili, no nemali to ľahké. Taktiež ľud bol apatický a neschopný sa vzoprieť, čo i len pár nadriadeným, no až keď sa vojna z pohľadu Rakúsko-Uhorska prehrala a ľudu povstala možnosť sa s vykorisťovateľmi porátať, až keď prišli domov ich muži, až vtedy zahodili zábrany, no aj zľutovanie. No tá dedinská závisť, sprostota, čo sa týkala ohovárania, vysmievania sa, tá zostala dodnes. To ukazuje najmä samovražda Evy, ktorá sa bála muža a nevedela žiť medzi takým ľudom, ktorí ju odvrhol za nemanželského syna, to dokazuje aj hnev, síce oprávnený, no dotiahnutý do zlého konca na notára, dokazuje to aj odvrhnutie zmrzačeného muža. Vojna, choroby, ľudské zlerobenie a intrigy navzájom a vykorisťovanie cudzou maďarskou vrchnosťou trápili náš ľud a v istom zmysle ho trápia dodnes. Toto dielo sa mi páči viac ako podobné Červené víno, tu chlap radšej zbehol, aby zabíjal iných, či hlavne bratské slovenské národy, tu chlap burcoval apatický ľud, ktorý má dodnes apatiu v sebe a preto má výstižnú hymnu, ktorá mi snáď u žiadneho tak výstižnou nepríde. Stále nás potrebuje niekto zobúdzať, no vždy na to príde, až keď sa tak udeje aj naokolo, keď to dejiny zariadia a preto sme stále skôr otrokmi. Možno Slovenské národné povstanie sa dá považovať za výnimku, no keďže mám odpor k zabíjaniu, mám tu aj trocha dilemu. Niektorí u nás nie sú ovce, tu ňou nebol Adam, no takých máme v národe vždy málo a nikto ich nepočúva najmä zo strachu a tak aj dnes slúžime napríklad americkým záujmom a niektorí ich zločiny naschvál zamlčujú a nútia nevzdelaných a nevedomých podporovať zlo. Živý bič je poetické dielo, no napríklad, čo sa týkalo záverečnej smrti, vzhľadom na to, že ľudia na Orave asi nevedeli dobre až vôbec plávať, aj uveriteľným. Toto nie je žiaden trapas, žiadne preafektované dielo, kde by zlo bolo prehnane zvýraznené ako napríklad v Červenom víne, na tom má zásluhu aj skvelý Mikuláš Huba, no proste to dobro reprezentované Štefanom Kvietikom je niečo, čo sa mi ozaj páči. Klenot našej kinematografie, až sa mi nechce veriť, na čo sa to dal autor predlohy románu, ale na druhej strane u mňa opäť stúpol režisér Martin Ťapák. Dielo rovnako silné ako napríklad Je třeba zabít Sekala, najmä tým, že dobro tam vôbec nezvíťazilo a spravodlivosť sa hľadá, či skôr zmysel a existencia dobra na svete sa hľadá. Je to mierne iné a mne istým zmyslom, čo sa týka dobrých a zlých slovenských vlastností bližšie, no chcel by som ho v prvom rade odporučiť druhým. (09.08.2013) (menej) (viac)