Žena, ktorá spieva

Kéž by tak Villeneuve trošku zatlačil na střihače, aby se tolik neválel. To by pak z toho byl film do žebříčku. Takhle je to dost roztahané a ze začátku bohužel nudné. Potom se ale rozjede hodně drsná spirála děje, která diváka vyplivne až úplně na konci se sevřenými útrobami a velmi mělkým dechem, který se vrací jenom pomalu. 90% (30.05.2017)

Vnější popáleniny se časem zahojí, vnitřní nikoliv. Některé detaily vyžadovaly zvýšenou pozornost, na druhou stranu si mohl režisér odpustit ty polopatické vysvětlivky, protože i divákovi s pokročilou alergií na inteligenci by skládanky zaručeně docvakly. Hodnocení za to však ubírat nechci. Kvituji totiž s povděkem, že mi ta šokující pointa nepřišla dřív na mysl a tím pádem jsem měla na závěr dech vyražený jak už dávno ne. Tento neúprosný příběh bude ve mně ještě dlouho doznívat. (06.03.2012)

[FIFF 2011, Bratislava] Veľká vec, ktorá nepotrebuje napádať kvôli mechanickej "zostrojenosti" syžetu a takisto nie je na mieste obšírne popisovanie jednotlivých pozitív - boli by sme tu do rána. Radikálne, zžieravé a zároveň i subtílne pátranie po odpovediach na problematické otázky ohľadom príčín náboženských sporov v krajinách blízkeho východu. K žiadnemu zmysluplnému stanovisku sa však nikto nedopátra a onen rozmer nepochopiteľnosti, neľudskosti a nekonečnosti takýchto vyostrených konfliktov tu dosahuje svojej veľkosti a presnosti. "Incendies" - myšlienkovo mnohovrstevnatá a naratívne nevyspytateľná, niekedy nadbytočne doslovná, ale aj tak bezprostrednými citovými vibráciami nabitá freska o žene, ktorá spieva... (17.04.2011)

Villeneuova filmografia bola pre mňa doteraz hit or miss a dlho mi bolo bohužiaľ jasné, že aj napriek asi trom super scénam, sa táto vec zaradí do druhej kategórie. Potom však prišlo finále....a zrazu som mal pred očami jeden z mála filmov, keď predvídateľný a táááááááááááááááákto rozvláčny titul, dokáže povzniesť záverečný emočný knock out do vyššej ligy. 8/10 (03.08.2017)

30.3.2010 som videla v FK 35mm film Polytechnique. Pred filmom som netušila, aká hra emócií sa na mňa o chvíľu bude valiť. Nemala som slov. Na moje odporúčanie sa "chytil" iba jeden človek, nevadí, aj to je úspech. Ale akosi som pozabudla na film, aj na režiséra, ktorého meno som si ani nepamätala. A dnes ( 15.4.2011 ) vrámci festivalu FIFBA som si vybrala, taktiež v kine 35mm, film s názvom "Žena, ktorá spieva" (Incendies). Upútal ma dej, ale neštudovala som viac o filme ani o režisérovi. A zrazu prišiel film. A čakala ma taká istá záplava emócií, akú som naposledy zažila pri Polytechnique. Počas záverečných tituliek, som si prečítala, že režisérom je Denis Villeneuve, "otec" filmu Polytechnique. Úplne som zmeravela a môj pocit z filmu sa stonásobil. Neuveriteľný príbeh, natočený krásnou kamerou, celá dejová línia je vhodne usporiadaná, vsunutie piesní od Radiohead nesmierne zapadli do deja ... po filme som taktiež nemala slová, iba slzy v očiach. Nádherný film, úžasný režisér! Plus zistenie, že v hlavnej úlohe hral taktiež geniálny Maxim Gaudette, ktorý si zahral zabijaka z Polytechnique. (15.04.2011)