História jedného dokumentu

Zase raz prvý komentár. Ide o rozsiahly dokument zameraný na obdobie Slovenského národného povstania. Keď si prečítate komentáre k filmom pochopíte, prečo mám k tomuto ozbrojenému povstaniu taký vzťah, aký mám. Pozháňať prístupné aj neprístupné informácie zabrali neskutočne množstvo času, ale výsledok stál za to. (Väzenská kniha, Šifrovací kód, Generáli, Brigáda Pavel, Pán učiteľ, Viliam Žingor a Generál Imro ten to úplne zaklincoval). 1. diel Josef Gabčík Tento diel nám približuje pohnutý život tohto vojaka po vyhlásení Slovenského štátu. Rotmajster Gabčík uteká cez Poľsko do Francúzska a poslednou loďou do Veľkej Británii kde vstupuje do československého zahraničného vojska. 2.10.1941 mu bolo oznámené, že je veliteľom výsadku na zabitie Heydricha v Protektoráte. 28.12.1941 odletelo 16 ľudí na misiu do Protektorátu. Nakoniec 27.5.1942 sa im atentát vydaril. Zaň zomrelo takmer 15000 nevinných ľudí. Dokument je veľmi povrchný a nič nehovoriaci. 4. diel List matke Dokument je rozdelený do dvoch poviedok. Prvá sa týka mladého iba 17. ročného partizána Vinca Frandla, ktorý robil motospojku medzi brániacimi sa jednotkami, bol postrelený a pravdepodobne vykrvácal v lese. Druhá je o pomste Nemcov na zajatých partizánov, ktorých troch pre výstrahu obesili pri ceste. Potenciál tohto dokument sa zaručene dal využiť aj lepšie. 4. diel Väzenská kniha Je to dokument o „Základnej knihe zaistencov väznených gestapom vo väznici krajského súdu v Banskej Bystrici od X.1944 do 31.12.1944“. Zápisy k jednotlivým menám o ich likvidácii sa vykonávali až do marca roku 1945. Film si zobral do 25 minút obrovské sústo, ktoré sa nedalo dôstojne spracovať. Vojnovým fajnšmekrom, ktorých zaujíma táto téma doporučujem knihu od Daniely Baranovej „Pred bránami pekla“, kde sú zoznamy ľudí z tejto historický veľmi dôležitej knihy, ktorú zachránil dozorca Zboru väzenskej stráže Ján Fabián. Keďže po potlačení povstania, povstalci Banskú Bystricu opustili a Nemci takmer bez boja ju 27. októbra 1944 obsadili, nastali represálie a skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) bolo zatknutých viac ako 2 tisíc ľudí. Väčšina z nich je zapísaná v väzenskej knihe a skončili zavraždení v protitankových okopoch v Kremničke a po ich zaplnení pokračovalo vraždenie v Nemeckej. Najhoršie na tom je skutočnosť, že nevraždili iba nemeckí príslušníci Einsatzkommanda ale aj Slováci príslušníci POHG z Považskej Bystrice na čele s nadzbrojníkom Vojtechom Horom (ten sa do vraždenia nezapájal, ale jeho zástupcovia Bunta a Spišiak vraždili aj za neho), respektíve príslušníci 5. poľnej roty POHG pod velením Jozefa Nemsilu. Nepochopím, prečo dochádzalo k vraždeniu Slováka Slovákom. Nakoniec až po 13 rokoch došlo k odplate a 18. apríla 1958 odsúdil súd v Bratislave bývalých členov vraždiaceho komanda Hlinkovej gardy Leona Bunta, Mikuláša Spišiaka, Jána Knapeka, Jozef Rojka a Ľudovíta Lacu na trest smrti. Jána Čadeka a Rudolfa Potroka odsúdil na 25-ročné väzenie, Alberta Hederu na 24 rokov, Jána Valienta, Františka Tresa, Ernesta Osvalda a Pavla Zamušku na 22 rokov, Rudolfa Kalivodu, Alojza Koprdu a Ferdinanda Mišíka na 21rokov, Pavla ŽIierika, Jozefa Ochudonského, Štefana Tótha a Jozefa Stolárika na 20- ročné tresty. Ostatných členov jednotky odsúdili na 13-ročné tresty. Veliteľ Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy Jozef Nemsila utiekol do zahraničia a zostal nepotrestaný. 5. diel Každý s iným životopisom. Ide o tendenčne ladený dokument na postoj komunistov v SNP v podaní dvoch českých účastníkov. Politickí komisári partizánskej brigády Jana Žišku Františka Hejla a Vladimíra Sedlářa. Obaja boli totálne nasadení v Dubnickej zbrojovke. V dokumente je aj zmienka o prechode Francúzov taktiež totálne nasadených do povstania. 13. diel Šifrovací kód Dokument popisuje vojenskú púť poručíka slovenskej armády Antona Hirnera v dobe pri jej nasadení na východnom fronte. Lipovec bránila 44. horská strelecká divízia, naša Rýchla brigáda (RB) (motorizovaná) vyrazila do útoku na Lipovec za úsvitu dňa 22. Júla 1941. Jej veliteľom bol plukovník Pilfousek (tento bývalý vojak československej armády v roku 1944 vstúpil do Waffen SS v hodnosti SS Standartenführer). Po doplnení mala RB 4 902 vojakov a dôstojníkov. Títo muži boli síce na vrchole svojich fyzických síl, ale nemali žiadne bojové skúsenosti. Bitka pri ukrajinskom mestečku Lipovec bola prvou a zároveň poslednou bojovou akciou Rýchlej brigády na sovietsko-nemeckom fronte. Celkové straty našej brigády boli 75 mŕtvych, 167 ranených a 50 vojakov nám Sovieti zajali. Z nich 27 sa podarilo zo zajatia utiecť, 4 padli pri pokuse o útek a 19 zajatých ostalo v sovietskom zajatí, z nich jeden dôstojník veliteľ čaty poručík ženijného vojska Anton Hirner. A o jeho pôsobení po následnom vysadení ako výsadku opäť na Slovensku od 23.7.1944 až do mája 1945 je tento dokument. Komunisti potrebovali mať zmapovanú situáciu na území, kde sa pripravovalo povstanie. Anton Hirner s radistom Vincom Medekom, pod krycím menom Bohuš, informovali vysielačkou Moskvu v 208 reláciách o prípravách SNP, o dôležitých presunoch vojenskej techniky, o partizánskych jednotkách, predkladali zoznamy ilegálnych pracovníkov, údaje o vojenských útvaroch a o spoľahlivosti vojenských veliteľov. Svoju činnosť organizovali po celom Slovensku a gestapo im bolo neustále v pätách. Škoda, že dokument je ladený vyslovene komunistický a že nedostali slovo aj iní ilegálni pracovníci. 14. diel Generáli Ján Golian (26.1.1906) , od roku 1927 v armáde, ťažko znášal rozpad Československej republiky. Bojoval na východnom fronte, ako náčelník štábu Rýchlej divízie júl 41 až november 41 ako major, marec 43 až apríl 43 ako podplukovník. V polovici roku 1943 sa vrátil na Slovensko do Banskej Bystrice na funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska. Od 27.4.1944 na tajnej porade s ilegálnou SNR prevzal funkciu veliteľa ozbrojeného povstania. V lete 1944 sa pplk. Golian venoval vojenským prípravám povstania. 25.8.1944 a vyhlásil bojovú pohotovosť, sám stal na čele svojej armády (akej viď môj komentár k filmu Živí rozprávajú). 29.8.1944 bol povýšený londýnskym MO na plukovníka a 5.9.1944 SNR na brigádneho generála. Velenie 1. československej armády odovzdal 7.10.1944 Rudolfovi Michalovi Viestovi (24.9.1890), ten v období od 1920 až 1939 pôsobil, ako dôstojník československej armády v diplomatických a potom vo veliteľských funkciách až po veliteľa 6. a 7. armádneho zboru. Od roku 1933 brigádny generál (prvý slovenský generál v československej armáde) a od roku 1938 divízny generál. Od roku 1939 emigroval a stal sa ministrom česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne. Z Moskvy sa vrátil z časťou 2. československej paradesantnej brigády do Bystrice na pomoc SNP. Stal sa veliteľom 1. československej armády a predsedom Rady obrany Slovenska, takto exilová vlády si chcela upevňovať svoju politickú líniu. 28.10.1944 vydal svoj posledný rozkaz o presune do hôr. Dňa 3. novembra 1944 na základe udania a počas teroristického záťahu Einsatzkommanda 14 proti povstalcom generál Ján Golian spolu s generálom Viestom boli zajatí v Pohronskom Bukovci. Nasledovali výsluchy na štábe EK-14 a v Bratislave. Po výsluchoch nasledoval prevoz do Berlína, kde oboch generálov napriek platným medzinárodným dohodám o ochrane vojnových zajatcov odsúdili na trest smrti. Poprava bola pravdepodobne vykonaná v koncentračnom tábore vo Flossenburgu v neznámy deň roku 1945. Prečo Povstanie bolo potlačené? Nezmyselné tlaky zo strany moskovského a londýnskeho vedenia, nezmyselné preferovanie partizánov a nejednotnosť velenia, nedostatočná výzbroj povstalcov, nejednotnosť medzi partizánmi a slovenskou armádou, takmer žiadna pomoc zo strany spojencov, vytriezvenie z počiatočnej víťaznej eufórie, konfrontácia s neúprosným bojom skúsených esesáckych žoldnierov toto všetko postupne znižovalo údernú silu povstania. 15. diel Brigáda Pavel (mám) V Baťovej fabrike pracovalo mnoho rozhľadených ľudí. Práve okolo nich sa začali organizovať ilegálne skupinky s výrazne protifašistickým postojom. Po vypuknutí 2. svetovej vojny vytvorili ilegálnu bunku, vtedy zakázanej Komunistickej strany Slovenska, táto ilegálna bunka sa postupne rozrastala a v roku 1942 mala už takmer 80 členov. S príchodom Albína Grznára, začala skupina vydávať a rozširovať letáky a organizovala vytváranie partizánskych skupín. V apríli 1943 pri razii agentov štátnej bezpečnosti vo fabrike sa podarilo Grznárovi utiecť do hôr a vytvoril prvý partizánsky tábor. Do skupiny pribúdali postupne ďalší členovia, medzi ktorými boli zbehovia slovenskej armády (Rudolf Jašík, Jozef Kmeť, Richard Bosák), utečenci z fašistických táborov a príslušníci Červenej armády (Ivan Časnyk, Nikolaj Putrenko) a ďalší. V máji 1944 prevzal vedenie partizánskeho oddielu dôstojník Červenej armády Pavel Baranov, ktorý utiekol z koncentračného tábora. Podľa neho prijala skupina aj krycie meno „Pavel“. Do ilegálneho odbojového života v Baťovanoch bol od roku 1940 zapojený aj Jozef Trojan, správca Baťovho veľkostatku v Šimonovanoch. Okrem nadväzovania stykov, získavania informácií zabezpečoval ilegálne bunky materiálne. Keď vypuklo povstanie, v noci z 29. na 30. augusta 1944, partizáni opustili svoj tábor a spolu s ďalšími ilegálnymi pracovníkmi obsadili žandársku stanicu v Baťovanoch, závod a celé mesto. Plukovník Ján Golian prostredníctvom veliteľa vojenskej posádky v Zemianskych Kostoľanoch vydal 29.8. rozkaz na ozbrojený odpor nepriateľovi a za veliteľa Hornonitrianskych partizánskych jednotiek určil Jozef Trojan (kapitán československej armády). 30. augusta už brigáda Pavel mala viac ako 2000 povstalcov (Grznar bol 3.9.1944 zastrelený za záhadných okolnosti). Trojanov partizánsky prápor bol začlenený do riadnej zostavy 2. československej paradesantnej brigády, ktorá prišla bojovať na povstalecké územie z východného frontu. Trojan 27. októbra 1944 vydal rozkaz na rozpustenie jednotky a návrat do lesov v okolí Baťovian. 17. diel Rudolf Viest Dokumentárny film o generálovi Rudolfovi Viestovi a jeho práci počas SNP. Ako vojak prešiel 1. svetovou vojnou najskôr veliteľ pešej čaty, neskôr roty, tu bol zranený a emigroval ku Srbom. Z vojnových zajatcov sa zriaďovali v Rusku légie s ktorými prešiel až do Francúzska. 29.8.1939 už opäť vo Francúzsku ako veliteľ 1. československej divízie vo Francúzsku. 17.8.1944 sa zúčastnil jednania v Moskve a mal prevziať velenie povstaleckých vojsk na Slovensku, ale na Tri duby priletel až s 2. československou paradesantnou brigádou v noci zo 6. na 7.10.1944. Mal veliť vojskám aj partizánom ale komunisti s tým nesúhlasili. Nejednotný postup ozbrojených síl priniesol svoje ovocie. 18. diel Senior Bakoss Dokument o spôsobe zapojenia evanjelickej cirkvi do Slovenského národného povstania. Dokument je o hrdinstve seniora Bakossa, evanjelického farára v Slovenskom národnom povstaní. 19. diel Pán učiteľ Zaradenie Židov do pracovných táborov na Slovensku malo byť alternatívnym, slovenským riešením židovskej otázky. Aj tento model je z dnešného pohľadu nehumánny, ale v kontexte holokaustu poskytoval Židom, zaradeným do pracovných táborov, nádej na prežitie. Pracovné tábory boli zriaďované na základe vyhlášky ministerstva vnútra z 2. apríla 1941. Najväčšie tábory boli vo Vyhniach, Seredi a Novákoch. Novácky tábor mal vlastnú vnútornú samosprávu. Bola to židovská rada, ktorú tvorili príslušníci tábora. Tvorila pomocný orgán veliteľa, ktorému aj podliehala. Tábor bol vedený na princípe sebestačnosti. V pracovnom procese boli zapojené všetky osoby staršie ako 14 rokov. V lete 1944 bol počet obyvateľov nováckeho tábora okolo 1600 osôb. Veľkou zvláštnosťou tohto židovského pracovného tábora bola existencia detských jaslí, opatrovní (princíp materských škôlok) a obecných škôl. Riaditeľom Verejnej Židovskej ľudovej školy sa stal Jozef Weiser a keď ten utiekol do Maďarska na jeho miesto nastúpil dovtedy pomocný učiteľ Alexander Bachnar. Všetky svoje sily odovzdávali v prospech vzdelávania týchto aj tak dosť trpiacim deťom. V tábore ale aktívne pôsobil aj odboj aj tu sa miestny riaditeľ zapájal a keď vypuklo povstanie, ozbrojená Židovská jednotka nastúpila pred žandárske veliteľstvo v tábore v sile 250 Židov. V prvých dňoch povstania bola nasadená na strategicky významnom mieste v Baťovanoch. Alexander Bachmar tu pôsobil, ako veliteľ čaty. Aj ďalšia bojová činnosť tejto jednotky sa prejavovala na viacerých frontoch. Bojovala na fronte pri Turčianskom Svätom Martine, potom päť týždňov v Gaderskej doline, neskôr ich Nemci zatlačili na Krížnu, kde došlo k rozdeleniu tejto skupiny. Väčšia časť sa spojila so sovietskou jednotkou. Druhá skupina pod velením Bachmara smerovala na Vtáčnik. 20. diel Viliam Žingor (mám) Slovenské národné povstanie bolo jednou z najvýznamnejších protifašistických akcii v Európe. Jedným z najvýznamnejších a najdôležitejších odbojových centier na Slovensku sa stal Turiec, kde sa vytvorilo šesť partizánskych skupín, ktoré tvorili základ 1. partizánskej brigády M.R.Štefánika v auguste 1944. Partizánsky oddiel pod Žingorovim velením, ktorý pozostával zo slovenských vlastencov, mal 120 príslušníkov. Ešte viac sa do popredia dostal Žingor začiatkom septembra 1944, ako veliteľ 2. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. 11. apríla 1945 sa 2. čs. partizánska brigáda spojila s jednotkami 1. čs. armádneho zboru a s jednotkami rumunskej armády. A spolu s nimi viedli bojové akcie až do ukončenia vojny. Po vojne sa Viliam Žingor stal generálnym tajomníkom zväzu slovenských partizánov a svedčil na súde s Tisom. Žingor bol presvedčený, že partizáni tvoria takú významnú zložku v slovenskej spoločnosti, reálnu silu, ktorá môže zohrať dôležitú úlohu aj po vojne. Nerád videl, že sú partizáni odsúvaní na okraj spoločenského diania. Žingor chcel moc a boj o moc má aj tienisté stránky a tak vtedajšia vládna moc sa ho potrebovala zbaviť a on im bol v tom nápomocný. 18.12.1950 bol popravený. O živote a smrti Viliama Žingora rozpráva film Žingorov proces, 1968 z cyklu Noc s povstaleckým archívom. V roku 1968 bol právne rehabilitovaný, nie však v plnej miere a práve tento dokument podáva ucelený obraz práve z rehabilitačného procesu na Krajskom súde v Banskej Bystrici. 22. diel Generál Imro Zistiť podrobnosti o výkone služby generála Jána Imra bol takmer heroický čin, pracoval som na tom vyše mesiaca, ale o to prekvapujúcejšie sú zistené závery. Každý historický údaj bol buď iný, alebo zámerne upravený respektíve skreslený. Uvádzam informatívne jeho kariérny postup od roku 1915, ale podrobnejšie sa venujem obdobiu Slovenského štátu. V marci 1915 odišiel ako veliteľ čaty 7. honvédskeho pešieho pluku v hodnosti podporučíka na ruský front. Od 29.6.1917 presunutý na taliansky front kde 18.8.1917 prebehol pri Floundar do talianskeho zajatia. Tu sa prihlásil do československej légie v Taliansku, bojoval ako legionár aj na ruskom fronte. Od 31.11. 1918 sa vrátil späť do vlasti. Pokračoval v aktívnej službe v československej armáde. Od 15.3.1939 pracoval na veliteľstve VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici, ako splnomocnenec vlády. 1.9.1939 sa začalo ťaženie slovenskej armády proti Poľsku (Poľsko sa po Mníchove priživilo na úkor Slovenska, anektujúc menšie územia na Orave a Spiši s približne 4 tisíc obyvateľmi, ďalšie pohraničné oblasti boli predmetom sporu ešte z čias vytyčovania hraníc po prvej svetovej vojne). Podplukovník Imro velil Rýchlej skupine "Kalinčiak" so štábom v Medzilaborciach (Rýchla skupina mala 3 oddiely jazdecký, cyklistický a motorizovaný). V tomto ťažení mal za úlohu vyčistiť a zaistiť dobyté územie. Odtiaľ ministrom obrany (generálom 1. triedy Ferdinandom Čatlošom) bol odvolaný s určením na funkciu veliteľa 2. divíznej oblasti v Banskej Bystrici. V októbri začala reorganizácia armády na základe získaných skúsenosti z vojny proti Poľsku. Vznikli 3 Vyššie veliteľstva a podplukovník Imro od 31.10.1939 dostal za úlohu vybudovať Vojenskú akadémiu v Banskej Bystrici (slúžila ako vyššia dvojročná stredná škola). Tu pôsobil ako veliteľ, 1. 7.1940 bol povýšený na plukovníka pechoty a 30.9.1940 premiestnený na Vyššie veliteľstvo v Banskej Bystrici na funkciu inšpektora pechoty, od mája 1941 bol zároveň aj inšpektor CPO (civilnej protileteckej obrany). V júni 1941 sa stal veliteľom CPO v Bratislave. Účasť na východnom fronte odmietal a ani tam nebol. Od 1.12.1943 bol ustanovený na prednostu Predpisovej komisie a stal sa veliteľom posádky v Banskej Bystrici. Začiatkom roku 1944 ilegálna SNR viedla tajné rokovania s podplukovníkom Golianom (toho Československa vláda v Londýne určila za vojenského veliteľa pripravovaného povstania). Plukovník Talský a plukovník Imro mu mali robiť zástupcov. Postup oboch plukovníkov bol ješitný, alibistický a pozerali sa na Goliana s dešpektom a nepovažovali ho za autoritu. Plukovník Imro odmietol ponuky Vojenského ústredia a túto nepríjemnú situáciu vyriešil svojim odchodom do Talianska, kde 7.7.1944 prevzal velenie nad 2. technickou divíziou a budoval v prospech Wehrmachtu obranné systémy. Koncom júla prešiel na stranu spojencov a od augusta už bol v Londýne. 15.8.1944 bol prijatý do československej zahraničnej armády a zaradený do Štábu pre vybudovanie brannej moci (ŠVBM). Od 21.11.1944 vyslaný na stáž k Československej samostatnej obrnenej brigáde pri Dunkerque (veliteľ brigádny generál Liška). Od januára až do apríla pracoval v Londýne, v hodnosti plukovníka sa vrátil 18.4.1945 do Banskej Bystrici. Jeho aktívna činnosť v SNP sa mi zdá, že nebola až tak aktívna. (2x vyznamenanie za aktivitu v SNP, od júla 1944 do apríla 1945 bol mimo územia Slovenska). 23. Tragédia Slovenských Židov. Prvé vládne nariadenie proti Židom uzrelo svetlo už mesiac po vzniku nového Slovenského štátu. Nesmeli vykonávať funkcie notárov, redaktorov, advokátov, nesmeli byť zamestnancami štátu (tlmočníci, odhadcovia) a boli prijaté zásahy v arizácii poľnohospodárstva. Najtvrdší antisemitisti v Slovenskom štáte boli predseda vlády Dr. Vojtech Tuka, minister vnútra Alexander Mach, deportácie riadil šéf 14. oddelenia MV Dr. Anton Vašek s pomocou nemeckého pridelenca pre židovské otázky Dietra Wislicenyho. Najdôležitejšiu úlohu v presadzovaní vyhlášok zohrali Hlinkové gardy. Aj naďalej pokračovalo úplné vylúčenie slovenských židov z hospodárskeho a politického života. Po vylúčení Židov z vojenskej služby boli vytvorené pracovné tábory v Novákoch, Seredi a vo Vyhniach, ktoré mnohým zachránili život pred násilnou deportáciou. Od 25.3. do 20.10.1942 bolo deportovaných 57628 Židov ( vrátilo sa okolo 280 až 800). Prekvapením bol výhražné listy pápeža z Ríma, ktorý sa ostro ohradil proti deportáciám. Na jeho nátlak boli v októbri zastavené. (20.12.2017) (menej) (viac)