Obsahy(1)
Téma emigrácie, túžby žiť plnohodnotne a zakotviť v lepšom prístave ako je ten vlastný, to je téma poetického filmu afgánskej režisérky. Sahraa Karimi si dlhú cestu za svojou slobodou prešla po vlastných nohách, sama si napísala o tejto skúsenosti scenár, sama si zahrala hlavnú úlohu. Cesta to určite nebola ľahká a vánok, ktorý ju sprevádzal, plnil úlohu poézie, o ktorú sa dá oprieť aj v najťažších momentoch. Je to príbeh o hľadaní a v jej prípade pravdepodobne aj o nájdení, pretože sa jej podarilo preniesť sen do reality a začať ho naplno žiť. Všetko nasvedčuje tomu, že Slovensko konečne po dlhej dobe získalo talentovanú režisérku. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (3)
Skúsim heslovito doplniť Radkov koment. Film berie za slovo podnázov a je koncipovaný ako denník, z ktorého (formálnmy mix hraného filmu s prvkami dokumentu) je vypichnuté obdobie od príchodu na Slovensko, až po získanie víz. Nedozvedáme sa kto je Nasime, prečo žiada o azyl, či prečo na ňu kontakt z nemecka nečaká. V čom vidím jeho silu je, že veľmi zrozumiteľne necháva nahliadnuť pod pokličku postavenia muslimky v spoločnosti (v tomto prípade čisto mužská komunita v rámci utečeneckého tábora), pokoru, optiku tohoto náboženstva a symbolikou otvára veľmi zaujímave debaty. Som zvedavý ako bude tento odvážny počin prijatý v rodnom Afganistane, ako vystúpi kontrast pohľadov dvoch kultúr na niečo (pre západného človeka) tak nevinné ako podanie kariet žene (v moslimskom náboženstve silno poburujúce). Hviezdičky sú v mojom prípade pro forma, som dieťa Hollywoodu a na hlboké (poetické) úvahy o živote, kultúre, náboženstve nie som vo filme (všeobecne) nastavený. Toto bol tým pádom vcelku očistec (vrátane debaty po projekcii). Film mimo škatúľ, silno osobný, ktorý ale má čo povedať každému. Pre mňa zážitok o to silnejší, lebo Saahru osobne poznám, a lebo som vďaka nej a Karolíninemu bratovi mohol byť jeho chvíľkovou súčasťou. Dva dni na pľaci, prepudrovať nos, pripnúť mikrofón, svetlo, akcia, kamera na ostro, ideme ... zážitok z filmovačky nad všetky možné percentá. ()
Okrem iného aj o európskom rasizme pojednáva film braný z pohľadu citlivého dievčaťa z Afganistanu, ktorá sa rozhodne študovať na Slovensku. Prejde si chladom prístupu slovenských policajtov, neskôr zhromažďovacích táborov pre ekonomických i politických emigrantov z tretích krajín (v niečom pripomínajúcich zberné tábory pre Židov počas Slovák štátu) i nadbiehania vyšpekulovaného afganského doktora, ktorý sa ju snaží zviesť. Najúčinnejšiu pomoc nakoniec dostane od slečny, s ktorou sa náhodne stretne na letisku, kde pôvodne očakávaný kontakt z Nemecka nedorazil. Podfarbené citlivými poetickými úvahami dievčiny, ktorá miluje literatúru a poéziu a nádherne znejúcimi perzskými hudobnými motívami. 90% ()
Príbeh o dvoch odlišných svetoch. Mentálne, kultúrne, politicky. A zdá sa, že i filmársky (čo je zvláštny paradox): Divák akoby sledoval dva filmy. Autentický a naliehavý príbeh ústrednej hrdinky vynikajúco stvárnenej charizmatickou Sahrou Karimi znehodnocujú takmer všetky slovenské scény, intonácia postáv a repliky hraničiace až s trápnosťou. Škoda nevyužitého potenciálu ! ()