Štvorylka

Írečitá slovenčina bez anglikanizmov, to je až pohladenie na duši pre rodoľuba, že v čiernobielej tancovačke nikto nechce čilovať, normálne sa slušne rozprávajú namiesto četovania a fakovania, rozprávač namiesto spíkera, dámy v róbach namiesto outfitov, na bále žiadne brejkdensy a napodiv nikto nebol gej. Nuž ale táto paródia na ženské stereotypy by už dnes asi nemohla byť natočená, lebo predsa šovinizmus, mizogýnia a všetky tie progresívne prvky, ktoré priviedli skutočné umenie k jednorozmernej nádobe na aktuálne vlajočky. (27.11.2023)

Škoda pomerne nízkeho hodnotenia tejto milej starej komédie. Popravde krátka poviedka Jesenského je tu vykreslená omnoho zaujímavejšie a vtipnejšie, ako je tomu v knižke, aj keď myšlienka ostáva rovnaká. Postavy sú výborné a prostredie starého námestia veľmi príjemné. Vždy som sa veľmi smiala na tom, ako si malomeštiacke horenosky dávali všetky naraz upravovať šaty, keď sa dozvedeli o príchode oficierov. (30.08.2022)

Janko Jesenský (1874-1945) sa vo svojej satirickej tvorbe posmieval maďarónskej šľachte, za čo sa mu ona odmenila tým, že hneď na začiatku mobilizácie musel narukovať na ruskú frontu. I keď scenár úplne nekopíruje známu poviedku, ale jej príbeh si pre svoje potreby upravil, zostali v ňom základné črty autorovho štýlu. V jazyku postáv sa objavujú slová z nemčiny či maďarčiny, čím si malomestská honorácia chcela dokázať svoje spojenie so svetom. Autor postavy vykresľuje cez ich túžby, nedostatky, dobré i horšie stránky povahy. Nečakaný príchod vojska do Bánoviec náhle zmení atmosféru v mestečku. Stupňuje sa napätie medzi mužmi a ženami. Panie i slečny každého veku sa snažia zaujať nejakého dôstojníka a taktiež ich pozvú na chystaný bál. Muži, ktorí si ešte nedávno boli istí láskou a vernosťou svojich družiek a milých, s neľúbosťou sledujú správanie vojakov. Dôstojníci, zvyknutí na krátke milostné dobrodružstvá, nestrácajú čas a snažia sa využiť každú chvíľu na nadviazanie známosti s miestnymi dámami. Dej hybko preteká kupredu cez svieže dialógy postáv. Je radosť pozerať na starých slovenských hercov ako hrajú i prehrávajú, ako si pohrávajú s vykresľovaním svojich postáv. Najviac ma zaujali Viliam Záborský ako slúžny Zoltán Lálik, Jozef Króner ako krajčír Sásik a Eva Krížiková ako Darinka. (24.05.2014)

Dílo klasika slovenské literatury, národního umělce Janka Jesenského, od jehož úmrtí uplynulo deset let, je zejména v Čechách poměrně málo známé. Možno proto jen uvítat, že se diváci mohou nyní seznámit alespoň s malou částí jeho díla, s filmovou veselohrou „Štvorylka" podle stejnojmenné Jesenského povídky. (V českém překladu vyšla naposledy v letošním roce ve sbírce povídek „Sluneční lázeň".) Filmové zpracování se od povídkové předlohy v mnoha směrech odlišuje, většina postav je převzata z jiných povídek Jesenského nebo bohatěji charakterově rozpracována, forma je po dramatické stránce daleko sevřenější a satiricky vyhrocenější, avšak to hlavní, autorův záměr vysmát se maloměšťákům, jejich malicherné nadutosti, omezenosti a sensacechtivosti, se autorům filmu podařilo zachovat a ještě podtrhnout. Učinili tak nejen s vkusem a s pietou k dílu Jesenského, ale navíc se jim podařilo téměř anekdotický příběh rozehrát s takovou dávkou humorných a nápaditých situací, že to „Štvorylku" nesporně řadí mezi naše úspěšné veselohry posledních let. Režiséry této první slovenské historické veselohry jsou Jozef Medveď, - mladý slovenský filmový pracovník, který po absolutoriu pražské filmové fakulty Akademie musických umění v roce 1952 pracoval jako režisér a scénárista v slovenském dokumentárním filmu, a laureát státní ceny Karol Krška, jemuž bylo u příležitosti desátého výročí znárodnění československé kinematografie uděleno vyznamenání „Za vynikající práci", za úspěšnou činnost v oboru umělecké filmové fotografie. V hraném uměleckém filmu debutoval jako kameraman v roce 1947, kdy s režisérem Martinem Fričem natočil první poválečný slovenský film „Varúj!". O rok později spolupracoval jako kameraman na filmu „Vlčie diery", v roce 1950 natočil film „Priehrada". Velkého úspěchu dosáhl filmovou fotografii snímku „Boj sa skončí zajtra", za niž byl v roce 1951 vyznamenán státní cenou II. stupně. Po spolupráci s režisérem Václavem Kubáskem na filmu „Mladé srdcia" natočil Karol Krška s laureátem státní ceny Josefem Machem první slovenský barevný film „Rodná zem". Filmový přehled 49/1955 (13.04.2003)

Ženy sa nevedia dočkať veľkolepého bálu, chystajú róby, ale muži majú celkom iné starosti - ako zachrániť česť svojich žien a snúbeníc a nenechať ich zneuctiť od dôstojníkov, ktorým určite žiadna neodolá. Čakanie na oficiérov je skoro nekonečné, a nie je isté, či vôbec prídu. Tanečný poriadok kto-kedy-s-kým zapisovaný do zošita možno skončí podupadný na zemi a zábavu sa snaží zachrániť aspoň Kroner s matkou plesu. Lepšiu zábavu určite zažije nižšia vrstva služobníctva a bežných vojakov, ktorá radšej ako nudnú štvorylku tancuje čardáš. Keďže je to podľa literárnej klasiky, ťažko tvorcom niečo vyčítať na jednoduchom príbehu. Dibarbora a Krížiková sa objavia v mladom vydaní, len chudák Kroner aj v celkom mladom veku musel hrať dosť staré postavy, taká vizáž mu bola nadelená. –––– Ách Olinka, cítim diaľku medzi nami. –––– A toho bibasa juristu šabľou rozsekám na segedínsky guláš. (18.12.2013)