VOD (1)
Obsahy(1)
Dokumentárny film nie je pátraním po prežitej pravde obyvateľov rusínskej obce Ladomírová. Zachytáva ich subjektívne spomienky, častokrát strnulé v čase a v každodennom živote. Ostali len silné dojmy smútku, radosti, utrpenia, ktoré sú odrazom veľkých dejín 20. storočia. Pravdy o minulosti niet, je to len ľudská myseľ, ktorá zo skutočnosti robí morytáty - krvavé poučné príbehy a legendy. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (6)
Pre mňa dôkaz, že niektoré slovenské nárečia sú tak nezrozumiteľné, že "obyčajný Slovák" nič nerozumie. Inak je jasné, že slovenskí dokumentaristi sa snažia pri obraze nášho vidieka všetko zobraziť tak, ako kedysi Hanák, pretože je pre nich jeho prístup asi jediným relevantným. Inak pekná mozaika ľudí a ich spomienok na vojnu alebo kolektivizáciu, všade prítomné je náboženstvo a akýmsi najpoetickejším motívom je zvonenie na miestnom zvone. ()
Občas zajímavá historka. Dnes již historický dokument. ()
Z oficálneho textu distribútora: "dokumentárny film...zachytáva ich subjektívne spomienky". Minimálne v prípade karikaturistu a rusínskeho aktivistu Fedora Vica to škrípe. Vo filme rozpráva pri poháriku pálenky o tom ako šli lesom a zrazu ich zbadali partyzáni. Považovali ich za nemeckých špiónov a chceli ich postriľať. Našťastie sa tak nestalo. Vico oduševnene rozpráva ako sa vtedy nie druhý, ale tretí raz narodil. Nuž, podľa internetu sa Fedor Vico narodil v novembri 1944 a na jeho rozprávaní je niečo divné. Buď klame internet, alebo karikaturista alebo režisér, ktorý radšej obsadil mediálne známejšieho človeka aby s ním zohral scénu niekoho iného z minulosti. Nech je to akokoľvek, podľa mňa je zrejmé, že Vico v tom čase nemohol pôsobiť ako niekto, kto si SNP môže nejako pamätať. Ale on dokonca hovorí, že ho pokladali za špióna! Malé bábätko v plienkach a špión. Nič proti hraným dokumentom - len nech sa nevydávajú za dokumenty subjektívnych spomienok. Zvyšok - postavičky z dediny rôznych povolaní rozprávajú príbehy z minulosti. Dedinské spomínanie na epizódy slovenského príbehu. Slušné - až na Vicove tliachanice. ()
Prvý Kerekešov dokument spred 10 - tich rokov. Ponúka nám v ňom pohľad na lokálnu históriu Ladomirovej. Je zložený z náladových záberov krajiny, s prestrihmi na malé detaily. Príbehy rozprávané miestnymi "pitoresknými" postavičkami a aj protagonisti samotní sú natoľko štylizovaní, až to bije do očí. Tá štylizácia, ktorá neopúšťa Kerekeša ani v jeho najnovšom diele Ako sa varia dejiny http://www.csfd.cz/film/250421-jak-se-vari-dejiny-ako-sa-varia-dejiny/ a celková nuda, keď dokument vo mne nezanechal hlbšie dojmy, sú príčinou nízkeho hodnotenia. ()
Jakkoliv se mi celé to venkovské panoptikum moc líbilo, měl jsem po chvíli pocit, že jsem svědkem vzpoury proti lásce – velké inspiraci Dušanem Hanákem. Zjevně nenahodilou příbuznost s Obrazy starého světa se talentovaný debutant snaží zastřít či spíše překročit (rozvinout v plodnou sklizeň nového, vlastního jazyka) individualizovaným portrétem každého z hrdinů. Pestrost, jakkoliv jitřící a divácky vděčná, však postupně začne poutat spíše ke způsobu zachycení než k zobrazeným lidem. Cennější nad ni je Hanákova prostota, přirozenost styku a dialogu, stálá a stále aktualizovaná fotografiemi Martina Martinčeka. Snad bylo možné vykročit méně teatrálně a pohlédnout na každého z Ladomírských s jinou otázkou, než tou po vhodných kulisách. Přes tuto výhradu si tohoto velkorysého pokusu cením – i pro tu jemnost vyjádření poměru těchto zapomenutých k jejich světu, k přírodě. ()
Galéria (1)
Reklama