Zbojník Jurko

Nemám veľa príležitostí zložiť hold originalite a umeniu Viktora Kubala. Bol som dlhoročným obdivovateľom jeho kreslených vtipov a seriálov v Roháči a po dlhej dobe som sa opätovne dostal aj k jeho celovečernému filmu o zbojníckej legende, ktorý v ničom nezaostal za autorovým dovtedajším dielom. Skôr naopak, využil možnosti, ktoré animácia poskytuje a využil ich tak veľkoryso a originálne, ako naložil aj s tabuizovanou legendou o Jurajovi Jánošíkovi. A rovnako ako Janko Roháč v Troch chrobákoch, aj Viktor Kubal v Zbojníkovi Jurkovi dokázal, že nielen vtipy, ale i filmy môžu byť úspešné aj bez slov. (26.12.2010)

Vynikajúco spracovaný PRVÍ SLOVENSKY CELOVEČERNÝ ANIMOVANÝ FILM o legende zbojníka Jurka Jánošíka. Kubal zvolil baladicko-komický uhol pohľadu. Čo je pri tak notoricky známej postave veľká odvaha! Kubalovi sa podarilo vytvoriť doslova symbol-graficky znak "supermana", ktorý má vo svojej kreslenej podobe extrémne nesmrteľné schopnosti. Každá scéna srší nápadmi a originálnymi gagmi, ktoré nepotrebujú žiaden komentár. Vizuálne vykresľujú charaktery postáv, ktoré sú zrozumiteľné na celom svete bez znalosti histórie slovenskej legendy (môžem osobne potvrdiť, na návšteve v Nórsku boli moji priatelia absolútne nadšený:-) Je to nadčasový film a určite sa stane legendou ako náš Jurko: (04.05.2009)

Na Slovensku sa síce nenatočilo toľko celovečerných animvaných filmov, aby som mohol prehlásiť, že ide o najlepší slovenský animovaný film, ale s určitosťou viem povedať, že ide o film, ktorý má nezastupiteľné miesto v slovenskej kinematografii. Jánošíkovská tematika vie tvorcom vždy priniesť voľnú ruku v komponovaní, keďže o najznámejšom slovenskom zbojníkovi vieme len minimum informácii. Oproti doloženým faktom sa príbeh skončí šťastne, preto tvorcovia pomenovali a aj poňali tento film plne autenticky. Pobavilo ma tu viac scén, napr. "lesný gramofón" a pod. 90% (02.02.2018)

Je to dobré, ale neskutečně zabité přehnanou délkou, tohle mohlo mět v klidu čtyřicet minut a naprosto by to stačilo. Je tu sice pár skvělých vizuálních vtípků, ale to nudu v ději nespasí, navíc výsledek zjednodušené animace sice není špatný (narozdíl od Krvavé pani), ale podoba rukou vypadá jako něco, co patří stvoření vzešlému ze zakázané lásky Šumavského obra, jehož předci se v Osmanském zajetí mohli po generace množit jen v kruhu rodinném se samicí mýtického poletávého netvora z hlubin jihoafrických džunglí unášející zvěř, lidi a malé automobily ve svých spárech, krom toho majitelé oněch pahnátů zpívají tak, že jim je rozumět sotva polovina slov. (15.01.2014)

Usadil som sa pri tom blkotajúcom ohni bez muža, načúvam z diaľky skautský hluk turistov ako prespevujú slávu na Terchovského Jánošíka. Potmehúdsky si spomínam na udalosť. „Viktor vstaň, poďte preč so mnou. Tu nie je miesta.“ Z voluntaristickej dražby pozostatkov Jurka utekáme krovinami, mestskými stokami, prekonáme vnadné túžby bordel Rougue a čarokrásnou nocou vinieme sa vpred k piedestálu plechového Jánošíka. So všetkou imaginárnou slušnosťou spĺňame kritériá rakúskej dvornej etikety a hádžeme kus plechu priamo dole svahom. Na jeho mieste mi Viktor rozpráva príbeh zrodenia, zrodenia mystériá nedozernej jasnosti a musím si pri tom návale emócií sadnúť. Zahmlí sa mi pred očami, Viktor to pozná, je pokojný, je spúšťač imaginária, prenecháva javisko Bielej Pani, ktorá nemá vedecké poznatky, ale svojou duchovnou prítomnosťou vovádza evokatívnosť do mysle, čerí ju a zrak, upnuto upriamuje pozornosť na Jurka, ktorého nenávidím, až plačem. Milej mojej odkaz nemožno dať, zbrane moderny sú neúčinné, eventuálna sila je tajomne uchovávaná v opasku daný mu z priezračnej lásky opantanej mimózou štrukturálnych molekúl osudov poddanstva a zbedačených zverstiev. Postoj! maloverná duša, tragickosť popravy nesie hrbáč dívajúc sa na večný svit nepoškvrneného sena. Vystúpila z davu, zhliadla v diaľke kubalovský obrys a ten dal falošnú nádej v budúcnosť žitia utkvelých predstáv mierne poddaných ľudí. Vznášam sa nad zeleňou posiatou krvou, s tebou moje srdce trpezlivo tlčie, očakávam triumfálny návrat, egoisticky upínam vyschnuté ruky nad zvukom a animáciou vnárajúcimi sa do každej telesnej dutiny bohom vytvoreného človeka. „Dosť, kričím drábsky,.....Viktor ma privádza späť. Nevďak obmedzenosti strpčuje mi počiatočné svitanie viditeľného sveta a kladie erudované požiadavky na Zbojníka Jurka. Chvením nevládzem sa niesť a upadám do kolísky života. Úprimný atak na ľudskosť a spytovanie svedomia nesie so sebou ceruzka Viktora, čarujúca paralelný pocit dokonalosti. Excelentná previazanosť realizmu s mystériom legendy na podnose Viktorovho šarmu a osobnosti. „Čo si to, preboha, Viktor vytvoril ?“ http://www.youtube.com/watch?v=pjelGTCLqZI&NR=1 (27.12.2010)