桂子ですけど
Recenzie (10)
Experimentálne štylistické cvičenie na tému všednosť. Alebo aj krátky film o živote, smrti a nezastaviteľnom toku času. Sono si pokladá existenciálne otázky a odpovedá na ne formou blízkou učeniu Pytagorasa - pomocou čísel. Naše miery sú čísla. Náš priateľ je telefónne číslo v zozname. Dĺžka nášho prežitého života je číslo. Pomaly začínam prichádzať na to, ako Sonove filmy čítať, čo v nich hľadať a aké prvky v nich prevládajú. Aj príbeh Keiko, rozprávaný formou "videodenníka" a jednotlivých vstupov je podobne poetický ako ostatné filmy z jeho rannej tvorby. Je pomalý a výnimočný len jedinou vecou - a to tým, že vlastne nie je výnimočný ani trochu. Keiko sedí, rozpráva, telefonuje, počíta. Prechádza sa, upratuje sa, usmieva sa. Podobne ako v brilantnom Heya sú tu prítomné dlhé, nič nehovoriace zábery, ktoré mlčky vypovedajú všetko dôležité, odohrávajúce sa v nepodstatných detailoch; prim hrá práca s hercom, hlavne výraz tváre a mimika, ktorá v týchto pasážach silno prevláda. Skutočnosť, že za celý čas len jeden krát opustíme miestnosť, v ktorej Keiko žije, mi dovoľuje citovať kúsok s Tanizakiho Chvály stínů, a teda "...ženy ze středních a vyšších vrstev téměř nevycházeli z domu... Většinu svého života prožila žena v ústraní jedné místnosti uvnitř tmavého domu... z níž se vynořovala jen její tvář, jež byla jediným důkazem, že zde žije člověk." Je dosť možné, že Sono významné dielo slávneho spisovateľa čítal, pretože, i keď do istej miery ignoruje tradície, nezabúda na tradičnú japonskú estetiku a tiež sa hrá so svetlom a tieňom; v istých pasážach dokonca s farbami (pozn.: tento film nie je vhodný pre epileptikov), ale tiež zvukom, okolitým ruchom a ďalšími inak banálnymi prvkami. Čerešničkou na torte je samotná Keiko, mladá, krásna, atraktívna... Nuž čo, aj ja som len muž. S ohliadnutím sa na využitie improvizácie nejdem na plný počet hlavne z jedného čisto filmového hľadiska - inak perfektnú pseudodokumentárnu formu a čistý minimalistický formalizmus v tej najkomornejšej podobe narúšajú sekvencie "Keiko Today News", ktoré pôsobia ako humorná vložka, lenže majú jeden podstatný problém - sú oproti zbytku filmu až násilne režírované a umelé, a navyše som sa pri nich najviac nudil. Inak krásny príklad nudného filmu, ktorý nenudí (a teraz sa nepokúšam ani tak o záverečný syntaktický vtip ako skôr ukážku toho, ako paradoxný tento film sám o sebe je). 85% ()
To jsem zase viděl podivnost... Keiko žije v žlutočerveném domě a baví se takovým věcmi, jako neustálým počítáním času, koukáním z okna, ležením na zemi, hraním si s rybičkami, nezvedáním telefonů a podobnými srandovními aktivitami. A o tom je vlastně celý film. Co tím ale chtěl autor říct? Je to zvláštně pojatá poetika všednosti, ukázka toho, jak jsme oproti času postradatelní nebo snad výsměch (festivalovým) divákům? Tohle všechno mě v průběhu filmu napadlo, ale nakonec jsem dospěl k tomu, že je to jen stylistické cvičení, ve kterém si Sono hraje s úhly záběrů, hudbou, laděním barev apod. věcí a celé to napasoval na experimentální hříčku o vnímaní času. Nic víc, nic míň, možná i ten výsměch divákům tam trochu je, jelikož Sono je, aspoň jak jsem ho zatím poznal, nespoutaný a dělá si co chce. Jako experiment to na víc jak tři hvězdy nevidím, možná bych i čekal, že si s tím víc vyhraje a nebude se místy tak často opakovat, nicméně nemůžu říct, že bych se u toho nudil. Kromě závěrečných 15 minut jsem byl celou dobu v určitém napětí ohledně toho, co přijde v dalším záběru (a že to do jisté míry jasné opravdu nebylo) a třeba znělka těch jejích zpráv jako by vypadla z nějaké creepypasty nebo intra ARG YT kanálu... 3* ()
Poézia všednosti je jav, ktorý sa hlavne u východných režisérov teší veľkej obľube. Šion Sono, ale aj v tomto prípade experimentuje s formou. Farebný priestor ako kontrast k nude, rovnako ako zasnežená krajina kontrastuje s farebnou dievčinou. Skúste v tomto objaviť šťastie, napätie, očakávania, smútok a obavy. Všetko tam je. Ale tak jednoduché, tak neisto prezentované, že by to jeden nepostrehol. Formálne zaujímavý, príbehovo nudnejší, ale v kombinácií ďalší nezabudnuteľný počin. To je na Sonovi najzaujímavejšie - aj keď sa vám niečo vyslovene nepáči, akosi to zostáva v hlave. Rozumie divákovi a aj tomu ako sa s ním dá manipulovať. A to že sa tu dá naučiť pár japonských slov a fráz považujem za veľké plus. ()
Čo si predstavíte pod pojmom "film zo života"? Sono sa rozhodol, vziať nám hodinu nášho času. Prvých päť minút hlavná hrdinka pozerá do kamery, potom ráta do šesťdesiat, čas ubieha a stále sa nič nedeje. Nič. Iba okamžiky - nepodstatné okamžiky - niečo čo by sa dalo v sekunde zavrhnúť ako pure art a možno to aj pure art bol, ibaže ho točil Sono; Režisér schopný vyvolať pocity aj snímaním budíku. Nudil som sa, až som si na konci uvedomil, že mi Keiko bude chýbať, a že tá hodinka nudenia sa s ňou, bola lepšie stráveným časom akoby som sa mal nudiť osamote. Alebo spať. Claire Denis kedysi natočila jeden kraťas na podobný spôsob (nuda ako pointa?), u nej to ale bola iba nuda, u Sona sugestívna nuda. A Keiko so svojim video denníkom mi pripomenula moje obľúbené video zo života. ()
Chce to pevné nervy, to vám teda povím :-) Za začátku zajímavé, netradiční, navíc narozky jenom o den vedle od mých ;-) Ale všeho moc škodí. Šion Sono je jistě zvláštní a moderní režisér, ale tohle bylo na mě až moc umělecké nebo absurdní nebo jak tomu mám říkat. Ale chválím ho za tento počin, natáčet by mě to asi bavilo. ()
Galéria (5)
Reklama