Zimné prázdniny

Hollywood má silný rok a každý renomovanejší režisér si realizuje svoje nekompromisné vízie. A medzi všetkými tými 150+ min. opusmi a kadejakými úletmi a Napoleonom, a Vrahmi Mesiaca Kvetov, a pod. sa úplne nenápadne prikradol so svojou víziou Alexander Payne, ktorý natočil tiež niečo od srdca a po svojom, a napriek tomu, že ocenenia smerujú inam, možno aj najlepšie z celého roka a zo všetkých a to čo by pred pár rokmi pôsobilo ako niečo konvenčné a na istotu, pôsobí v dnešnom poli samých výstrednejších režisérskych a iných excesov vlastne príjemne normálne. Holdovers sú film, ktorý sem mohol kľudne priletieť v časovej kapsuli z roku 1975, ak by človek film náhodou zachytil v TV v sobotu večer, ani by možno nepochyboval že sleduje niečo staré. A pritom to staré nie je. Kombinácia Ordinary People, Hala Ashbyho, Dead Poets Society, Dobrý Will Hunting a aj Bokovky, a formálne aj celkovo ohliadnutie za dekádou 70-tych rokov, kedy americká kinematografia a kultúra zažívala asi svoj najvýraznejší kreatívny a komerčný rozmach, predtým než sa rozpustila v rôznych variáciách na seba samú a rôznych modernu hľadajúcich nadstavbách. Pocitovo mi to pripomenulo Prelet nad kukučkiným hniezdom, aj settingom, aj hlavnými postavami, aj uzavretým prostredím, aj tým, že podobne ako Forman, Payne hovorí príbeh predovšetkým o ľuďoch, ich problémoch a nemláti diváka o hlavu žiadnou politickou či inou agendou spôsobom ako je to dnes už pomerne bežné, ale povie toho vlastne veľa o kadečom, ale nikdy sa z centra diania nestrácajú postavy a ich príbeh. A to je z mojej strany subjektívne veľká pochvala, lebo Prelet nad kukučkiným hniezdom je film, ktorý prispel k tomu že som sa o filmy začal zaujímať viac a že mi ho pocitovo a inak niečo takto pekne pripomenie v roku 2024...to by som naozaj nečakal. Scenár aj dialógy sú viac-menej bez chyby, rovnako ako herci, ktorým to perfektne ladí, a Giamatti tu našiel asi svoju životnú úlohu. A ešte fakt parádny soundtrack a tá spomínaná formálna stránka, ktorá sa aj kamerou, obrazom (zrnitosť) aj všetkým drží pocitu, ktorý človek má keď sleduje staré klasiky zo 70-tych rokov, alebo cca tak do r. 1980. Payne natočil asi svoj najlepší film, ktorý obstojí aj dnes a vzdáva naozaj pekný hold časom, ktoré sa pre Ameriku s každým ďalším rokom javia už ako nostalgický zenit, kedy americká kinematografia nebola natoľko preplnená a presýtená všetkým možným, že už sa ani nedá pobadať čo je vlastne jej štýl - a filmovým a iným časom na ktoré sa dá už len spomínať a na ktoré sa krajšie ako v Holdovers spomínať hádam ani nedá. Podceňovaný čierny kôň tohtoročnej awards season, ktorý veľa ocenení asi nepozbiera, a zase ak uspeje Oppenheimer, nie je to žiadna hanba, ale možno je to aj dobre, lebo tento film tie stavovské ovácie a oslavné vence nepotrebuje, on si ich pomaly získa u divákov sám a nech radšej zostane mierne stranou, lebo tam mu to pristane najviac ako keby sa okolo neho mala vytvoriť aura povinnej klasiky, ktorá potom môže pôsobiť ako preceňovaná. Pre mňa film, ktorý uvidím ešte viackrát a určite sa k nemu vrátim častejšie ako k hocičomu inému z uplynulého roka. (26.02.2024) (menej) (viac)