Dreaming Walls: Hotel Chelsea
Dreaming Walls
Dreaming Walls - de sista gästerna på Chelsea Hotel
Dreaming Walls
Dreaming Walls: Inside the Chelsea Hotel
Dreaming Walls: Inside the Chelsea Hotel
Obsahy(1)
Dokumentárny film Hotel Chelsea sa zamýšľa nad minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou dominanty New Yorku, v ktorej od roku 1884 bývali slávni spisovatelia (Mark Twain, Jack Kerouac, Dylan Thomas), básnici (Allen Ginsberg), filmoví režiséri (Stanley Kubrick, Miloš Forman), herci a herečky (Ethan Hawke, Uma Thurman) i hudobníci a speváci (Édith Piaf, Jim Morrison, Jimi Hendrix, Madonna). O nich ale Hotel Chelsea nie je. Temne poetický film s pohlcujúcou atmosférou je predovšetkým melancholickým portrétom fascinujúceho, umierajúceho ducha samotného hotela, ktorého udržiavajú pri živote jeho súčasní obyvatelia. Svojrázne postavičky nájomníkov – umelcov, pamätníkov, šialencov i čudákov, ktorí odmietli opustiť hotel počas jeho takmer desaťročnej prestavby na jeden z najmódnejších luxusných hotelov v New Yorku. Vďaka nim zostal hotel Chelsea ešte na chvíľu zachovaný ako svojbytný organizmus, v ktorom stále prežívajú sny, hoci jeho steny už trošku páchnu hnilobou, a niečo nové sa z neho ešte len rodí. (ASFK)
(viac)Recenzie (4)
Veľmi minoritný dokument, ktorý ale znalcov môže veľmi potešiť. Prekvapivo nejde o nostalgiu v štýle starých zlatých časov, i keď cítiť, že tie boli lepšie ani nie tak z hľadiska toho, že to v Chelsea žilo, ale že umenie sa bralo ako prejav slobody a bolo takpovediac všade. Teraz je vtesnané niekde medzi dva sadrokartóny na ľubovoľnom poschodí v hoteli. Chápem, ak tu niekto chcel zostať žiť, k čomu patrí aj každodenná oštara z hluku a prachu prerábky. Ale asi to stojí za to. Bohužiaľ cítiť, že v takejto forme ide o materiál na zhruba hodinku a postupne tak opadá divácke nadšenie z netradičnej látky. ()
Většina lidí, co k tomuto dokumentu doklopýtá bude zřejmě nešťastná, protože s Hotelem Chelsea se zde nepracuje jako se standardním muzeem význačných umělců časů minulých, nýbrž jako s depresivním dokladem nelítostné gentrifikace, která zde dokazuje obvyklý měšťácký paradox, kdy je obecně přirozené zaštiťovat se nespoutanými postavami staré kontrakultury, ale v reálu je vlastně vedle sebe mít nikdo nechce. Desetiletá, zdánlivě nekonečná přestavba hotelu, ve kterém navzdory žijí osamělé postavy snažící si horko těžko udržet svoji integritu, v sobě má něco z novovlné absurdnosti, možná i díky tomu, že ze všech možných oborů umění zde zůstala už jen ta největší chamraď, tedy výtvarníci a tanečníci. Z těch je polovina překvapivě dobře artikulovaná a polovina nepřekvapivě nekoherentní, přičemž dokument naštěstí přebírá vyprávěcí prostředky spíše té druhé. V roli záporáka se zde navíc objeví Carole fucking Baskin! ()
„Rodíme se jako originály, umíráme jako kopie.” - Tak to je zcela jistě zajímavá myšlenka. Bohužel však zbytek dokumentu mě příliš neoslovil. Zřejmě nejsem dostatečně umělecky založená, abych si v té zvláštní poetice rochnila. (45%) ()
Melancholický dokument rozprávajúci o zašlej sláve jedného newyorského hotelového monumentu. Pre znalých témy je tento snímok možno pekným pripomenutím časnej slávy tohto hotela, ale pre ostatných je to len zmeska príbehov ľudí, ktorí obývajú schátralý komplex, na ktorom sa podpísal zub času. Najhoršie na tomto dokumente je to, že tá téma ma absolútne nezaujala. Na druhej strane je pekné aspoň mrknúť, ako kedysi bývali slávni umelci počas ich ciest. 40 % ()