teplic

človek čaká totálnu blbosť na podojenie nostalgického cecku dnešných tridsiatnikov a ADHD dnešnej generácie displejofilov a ono z toho vylezie celkom zábavná trapošina. aj som sa zasmial.

Film, z ktorého kričí "hej, už viem, urobme film, ktorý ROZPRÚDI DISKUSIU, počul som, že je to in" a ktorý nevie, čo vlastne chce byť (sociálno-spoločenský komentár? individuálne príbehy? atmoška?) a tak je len povrchný. chápem princíp umeleckého vyrovnávania sa s historickou/národnou traumou a tento film ju dodal so všetkým balkánskym, čo len možno od takého filmu čakať -- depresívni alkoholici, bitky, neporozumenie, ustaše, četnici, horiace autá, MRTE smutné a dlhé zábery na tváre a o p t i m i z m u s. a už dajte do *niekam* tie roztrasené kamery, veď sa už nedá na to pozerať.

Super taškařica natočená z pohľadu prvej osoby, či vlastne prvého psa haha. Dosť zlé dialógy, srdceryvná muzička a príbehy, ktoré chytia za penis a uronia slzičku. Cecky nanešťastie neboli, ale osudová žena áno, dokonca v peknom záverčeku, nechceme predsa, aby bol divák príliš smutný! Keby sa režisér odhodlal urobiť hermeticky uzavretú, zadychčanú a od napätia gulervúcu -- rozumej žiadne bočné príbehy, ktoré majú byť akože poľudšťujúce -- boli by to možno aj tri hviezdičky. bork bork bad hoomin

Môj prvý odpad! Čo si človek nepozrie v penzióne Dúhový pstruh v Bystrej o desiatej večer, keď už ti aj cikula zmäkne, čipsy zožraté a ostáva ti len kochať špeciálnymi efektami, stereotypmi a MEGAdobrým slovenským prekladom v produkcii sociopatického absolventa prekladateľstva angličtiny a ruštiny na Univerzite Konštantína Filozofa so samovražednými sklonmi. Dobrá zábava! Aj som zabudol na chlór v nose z hotelového bazéna!

Výborne natočené bojové scény. Inak dosť husto prepchaté rôznymi klišé vojnových filmov. Žiaden zázrak.

Od začiatku cca do polovice nič viac než starecký feel good road movie s debilným humorom, nelogickými situáciami, slopaním, zošúvernými erekciami a spievaním driečnych tučných dievok v aute. Ale čo čakať od dua šulík leščák. Potom už v pohode, bod naviac za uja v starobinci a záver.

Cronenbergov najstrašidelnejší body horror! Nahá Keira!

Jasne odčitateľná metafora rodičovstva, deviácií a strachu a úzkosti z neho. Film, ktorým má Lynch najbližšie k surrealizmu, nielen vizuálom, ale aj odkrývaním toho, čo nevidíme -- a v tomto prípade ani nechceme vidieť, ani vedieť, že to v sebe máme. Iste trochu podivuhodné obrazy, ale aj tak nechápem, ako niekto môže film odbiť s tým, že je absurdný -- nie je, stačí si len doštudovať, čo to vôbec absurdný znamená. Eraserhead má svoje svoje viditeľné posolstvo, ktoré postupne odkrýva symbolmi cez akési halucinačné/snové výjavy. V tom surreálny je, ale predsa len je to zhmotňovanie pocitov (najmä strachu) rodiča o existenciu dieťaťa (ale aj svoju) v jadre naozaj priamočiare. Stačí len film čítať v správnom kóde. Až potom sa z toho stane skutočný nightmare fuel a už nikdy nebudeš chcieť mať deti.

Originálna téma a celkový nápad a do istej miery aj spracovanie. Zo začiatku sa veľmi ťažko zvyká na brutálne nesúrodé vtipy, ktorých striedanie graduje do čoraz absurdnejších spojení. Stand-up môže určite byť nesúrodý, ale nemal by to byť výpočet vtipov, do čoho Armisen zo začiatku veľmi veľa skĺzal. Humor, ktorý je cielene trápny, sa robí ťažko -- asi lebo niekedy z toho človeku vypadne to cielene. Armisen to aspoň ku koncu ako-tak uhral, ale od začiatku po cca polovicu bieda pomiešaná s výstrelmi dobrej zábavy.

Výborný príbeh o nemožnosti vykročiť zo seba samého/samej, ani zmenou prostredia alebo identity. Putovanie hlavnej hrdinky a jej postupne objasňovaná história diváka len utvrdí, že všetka snaha je zbytočná a jediné, čo nám ostáva, je zotrvať v našom údele, prijať kúsok ľudského tepla, ktoré je práve poruke (pretože ani najväčšia možná blízkosť príbuzných a súrodencov nie je samozrejmá, ba je dokonca ničivá), a pokúsiť sa vykúpiť zo svojich hriechov. Viac pesimizmu na naše obrazovky!