hemul

Pravdupovediac, tento serial reprizuju na rozlicnych kanaloch dost castom, ale na pocudovanie, vzdy ked ho sledujem, vacsinou nahodou, nenudim sa. Je to asi preto, ze bol natoceny profesionalne a nie je to propaganda, co sa neda ani nahodou povedat o inom casto reprizovanom seriali 30PMZ, ktory naopak povazujem za to najhorsie, co v historii CSTV vzniklo. Maly pitaval je podareny serial, a aj ked nie som od fachu, nastastie, zda sa mi, ze je to asi najvydarenejsi serial s krimi prostredia. Akcia a napatie mi tam nechybaju. Je to civilne, asi ako kazdodenna robota vysetrovatelov. A hlavne, Vyborna muzika!

Už iba náhodne natrafím na nejaký dobrý film v Slovenskej televizii. Väčšinou si už dobré filmy pozriem cez DVD. Aj včera, zapol som telku a skôr, ako nabehlo DVD, na chvíľku som sa zapozeral do filmu Pasca. Práve začal. Stačí pár sekúnd, minúta, a je jasné, že je to veľmi kvalitný film. Anticky, či skôr starozákonne jednoduchý scenár, striedma ale na melódie bohatá hudba, nevtieravá slobodná réžia a strihy, ktoré nedovolia prepnúť. A najmä výborní herci. Adamovič, ktorý reprezentuje Jánov pevný pôvodný svet - les, prírodu, ticho, Šafránková, ktorá je z jeho nového sveta, mesto, debaty, Javorková a sám Bartoška, ktorí prechádzajú premenou. Vzrušujuci film. Zdá sa mi, že ovplyvnený tým najlepším z vtedajšej kinematografie - Tarkovskym či Bergmanom. Škoda, že takých filmov nie je u nás viac.

Približne v tom istom čase vznikli tri životopisné filmy: Vláčilov Koncert na konci leta, Krejčíkova Božská Ema a Formanov Amadeus, ten pravda trocha neskôr. Všetky tri sú skvelo natočené, hrajú v nich výborní herci, hrá fantastická hudba, sú napínavé aj dojímavé. Ale vidím v nich zásadné rozdiely. Koncert na konci leta je príbeh o Antonínovi Dvořákovi. Hlavnou témou je jeho návrat z Ameriky do vlasti. V tejto téme zaznievajú motívy z jeho intímneho sveta – najvnútornejšie pocity, pochybnosti, neistoty, otázky, myšlienky. To všetko vo veľkej úcte a pokore pred hudbou, ktorej je sám verným a poctivým služobníkom, lebo – „k čertu s takovým talentem“, ktorý vystavuje sám seba a využíva na to hudbu. Je to film a vnútornom svete hudobného skladateľa, a preto nie je až také dôležité, kto je tým skladateľom, kedy a kde sa odohráva, a či všetko sa stalo, ako je v ňom ukázané. Je to film o úprimnej ceste tvorby, ktoru prešiel aj režisér filmu, preto je to film pravdivý. (4*) Božská Ema je príbeh Emy Destinovej. Hlavnou témou je jej návrat z Ameriky do vlasti a v nej zaznievajú autentické motívy doby – vojna, tajná polícia, udávanie, prenasledovanie. Je podivuhodné, že tento film vznikol v období temnej normalizácie, v ktorej zneli tie isté motívy, ale – „Kto sa viac previnil, ten čo je prinútený spolupracovať s režimom zla, či ten kto ho do tej voľby postavil?“ Je to film o zlej dobe a dobrej hudbe, ktorá napokon víťazí, lebo je pokorná, čistá a pravdivá. Zasa nie je dôležité, či sa všetko stalo presne tak, ako je vo filme ukázané, ba ani to, kto je ten umelec, ktorý prežíva tú skúsenosť. Bolo ich iste veľa. Je to film pravdivý, lebo ho s pokorou pred hudbou natočil režisér vyjadrujúci vlastné prežívanie v podobnej neslobode, akú zažívala hrdinka filmu. (5*) Amadeus je príbeh Salieriho a Mozarta. Hlavnou témou je kontrast priemernosti a božského talentu. Motívmi sú Salieriho zničujúca závisť a Mozartova hudba. Príbeh sa však mení na karikatúru, obludná závisť je ako z Boschových obrazov, skutočnosť sa kriví a spotvoruje, príbeh už nie je pokorným služobníkom hudby, ale samotná hudba sa stáva nástrojom na vyjadrenie tohto vzťahu priemeru a výnimočnosti. A vtedy je dôležité, kto je tým nástrojom, či sa to stalo, ako je ukázané, lebo Mozartova hudba je silná a ten kontrast medzi priemernosťou a výnimočnosťou nesmierne zvýrazňuje. Ale je to na úkor pravdivosti – historickej, ale aj umeleckej. Salieri predsa bol sám veľkým skladateľom, sám komponoval opery a symfónie, sám bol veľmi nadaný. A Mozart predsa nebol prízemný a vulgárny, kto svoje nadanie dostal len tak a len tak spakruky s ním narábal. Bol to tvrdo pracujúci umelec, zodpovedný, milujúci, úprimný, pravdivý. Áno, priemerní môžu závidieť a nenávidieť, ale iba táto jedna téma je príliš vulgárna a prízemná, aby v jej službách a s cieľom ukázať tú závisť a nenávisť znela Mozartova hudba. Mozartova hudba samotná je pravdivá, ona sama je príbehom, nepotrebuje byť nástrojom ukazujúcim na netalentovaných – pozrite akí sú hrozní a aká som ja geniálna. Preto nevznikla a preto by nemala byť takto zneužitá, znásilnená. A preto považujem film Amadeus za nepravdivý. (2*) Všetky tri filmy sú o hudbe. V prvom filme znie hudba a my môžeme pochopiť, ako ťažko sa rodí; v druhom znie a my môžeme pochopiť dobu, v ktorej sa rodí; v treťom znie a my môžeme vidieť, ako niekto závidí a nenávidí. Čo z toho naozaj za tú hudbu stojí?

Približne v tom istom čase vznikli tri životopisné filmy: Vláčilov Koncert na konci leta, Krejčíkova Božská Ema a Formanov Amadeus, ten pravda trocha neskôr. Všetky tri sú skvelo natočené, hrajú v nich výborní herci, hrá fantastická hudba, sú napínavé aj dojímavé. Ale vidím v nich zásadné rozdiely. Koncert na konci leta je príbeh o Antonínovi Dvořákovi. Hlavnou témou je jeho návrat z Ameriky do vlasti. V tejto téme zaznievajú motívy z jeho intímneho sveta – najvnútornejšie pocity, pochybnosti, neistoty, otázky, myšlienky. To všetko vo veľkej úcte a pokore pred hudbou, ktorej je sám verným a poctivým služobníkom, lebo – „k čertu s takovým talentem“, ktorý vystavuje sám seba a využíva na to hudbu. Je to film a vnútornom svete hudobného skladateľa, a preto nie je až také dôležité, kto je tým skladateľom, kedy a kde sa odohráva, a či všetko sa stalo, ako je v ňom ukázané. Je to film o úprimnej ceste tvorby, ktoru prešiel aj režisér filmu, preto je to film pravdivý. (4*) Božská Ema je príbeh Emy Destinovej. Hlavnou témou je jej návrat z Ameriky do vlasti a v nej zaznievajú autentické motívy doby – vojna, tajná polícia, udávanie, prenasledovanie. Je podivuhodné, že tento film vznikol v období temnej normalizácie, v ktorej zneli tie isté motívy, ale – „Kto sa viac previnil, ten čo je prinútený spolupracovať s režimom zla, či ten kto ho do tej voľby postavil?“ Je to film o zlej dobe a dobrej hudbe, ktorá napokon víťazí, lebo je pokorná, čistá a pravdivá. Zasa nie je dôležité, či sa všetko stalo presne tak, ako je vo filme ukázané, ba ani to, kto je ten umelec, ktorý prežíva tú skúsenosť. Bolo ich iste veľa. Je to film pravdivý, lebo ho s pokorou pred hudbou natočil režisér vyjadrujúci vlastné prežívanie v podobnej neslobode, akú zažívala hrdinka filmu. (5*) Amadeus je príbeh Salieriho a Mozarta. Hlavnou témou je kontrast priemernosti a božského talentu. Motívmi sú Salieriho zničujúca závisť a Mozartova hudba. Príbeh sa však mení na karikatúru, obludná závisť je ako z Boschových obrazov, skutočnosť sa kriví a spotvoruje, príbeh už nie je pokorným služobníkom hudby, ale samotná hudba sa stáva nástrojom na vyjadrenie tohto vzťahu priemeru a výnimočnosti. A vtedy je dôležité, kto je tým nástrojom, či sa to stalo, ako je ukázané, lebo Mozartova hudba je silná a ten kontrast medzi priemernosťou a výnimočnosťou nesmierne zvýrazňuje. Ale je to na úkor pravdivosti – historickej, ale aj umeleckej. Salieri predsa bol sám veľkým skladateľom, sám komponoval opery a symfónie, sám bol veľmi nadaný. A Mozart predsa nebol prízemný a vulgárny, kto svoje nadanie dostal len tak a len tak spakruky s ním narábal. Bol to tvrdo pracujúci umelec, zodpovedný, milujúci, úprimný, pravdivý. Áno, priemerní môžu závidieť a nenávidieť, ale iba táto jedna téma je príliš vulgárna a prízemná, aby v jej službách a s cieľom ukázať tú závisť a nenávisť znela Mozartova hudba. Mozartova hudba samotná je pravdivá, ona sama je príbehom, nepotrebuje byť nástrojom ukazujúcim na netalentovaných – pozrite akí sú hrozní a aká som ja geniálna. Preto nevznikla a preto by nemala byť takto zneužitá, znásilnená. A preto považujem film Amadeus za nepravdivý. (2*) Všetky tri filmy sú o hudbe. V prvom filme znie hudba a my môžeme pochopiť, ako ťažko sa rodí; v druhom znie a my môžeme pochopiť dobu, v ktorej sa rodí; v treťom znie a my môžeme vidieť, ako niekto závidí a nenávidí. Čo z toho naozaj za tú hudbu stojí?

Približne v tom istom čase vznikli tri životopisné filmy: Vláčilov Koncert na konci leta, Krejčíkova Božská Ema a Formanov Amadeus, ten pravda trocha neskôr. Všetky tri sú skvelo natočené, hrajú v nich výborní herci, hrá fantastická hudba, sú napínavé aj dojímavé. Ale vidím v nich zásadné rozdiely. Koncert na konci leta je príbeh o Antonínovi Dvořákovi. Hlavnou témou je jeho návrat z Ameriky do vlasti. V tejto téme zaznievajú motívy z jeho intímneho sveta – najvnútornejšie pocity, pochybnosti, neistoty, otázky, myšlienky. To všetko vo veľkej úcte a pokore pred hudbou, ktorej je sám verným a poctivým služobníkom, lebo – „k čertu s takovým talentem“, ktorý vystavuje sám seba a využíva na to hudbu. Je to film a vnútornom svete hudobného skladateľa, a preto nie je až také dôležité, kto je tým skladateľom, kedy a kde sa odohráva, a či všetko sa stalo, ako je v ňom ukázané. Je to film o úprimnej ceste tvorby, ktoru prešiel aj režisér filmu, preto je to film pravdivý. (4*) Božská Ema je príbeh Emy Destinovej. Hlavnou témou je jej návrat z Ameriky do vlasti a v nej zaznievajú autentické motívy doby – vojna, tajná polícia, udávanie, prenasledovanie. Je podivuhodné, že tento film vznikol v období temnej normalizácie, v ktorej zneli tie isté motívy, ale – „Kto sa viac previnil, ten čo je prinútený spolupracovať s režimom zla, či ten kto ho do tej voľby postavil?“ Je to film o zlej dobe a dobrej hudbe, ktorá napokon víťazí, lebo je pokorná, čistá a pravdivá. Zasa nie je dôležité, či sa všetko stalo presne tak, ako je vo filme ukázané, ba ani to, kto je ten umelec, ktorý prežíva tú skúsenosť. Bolo ich iste veľa. Je to film pravdivý, lebo ho s pokorou pred hudbou natočil režisér vyjadrujúci vlastné prežívanie v podobnej neslobode, akú zažívala hrdinka filmu. (5*) Amadeus je príbeh Salieriho a Mozarta. Hlavnou témou je kontrast priemernosti a božského talentu. Motívmi sú Salieriho zničujúca závisť a Mozartova hudba. Príbeh sa však mení na karikatúru, obludná závisť je ako z Boschových obrazov, skutočnosť sa kriví a spotvoruje, príbeh už nie je pokorným služobníkom hudby, ale samotná hudba sa stáva nástrojom na vyjadrenie tohto vzťahu priemeru a výnimočnosti. A vtedy je dôležité, kto je tým nástrojom, či sa to stalo, ako je ukázané, lebo Mozartova hudba je silná a ten kontrast medzi priemernosťou a výnimočnosťou nesmierne zvýrazňuje. Ale je to na úkor pravdivosti – historickej, ale aj umeleckej. Salieri predsa bol sám veľkým skladateľom, sám komponoval opery a symfónie, sám bol veľmi nadaný. A Mozart predsa nebol prízemný a vulgárny, kto svoje nadanie dostal len tak a len tak spakruky s ním narábal. Bol to tvrdo pracujúci umelec, zodpovedný, milujúci, úprimný, pravdivý. Áno, priemerní môžu závidieť a nenávidieť, ale iba táto jedna téma je príliš vulgárna a prízemná, aby v jej službách a s cieľom ukázať tú závisť a nenávisť znela Mozartova hudba. Mozartova hudba samotná je pravdivá, ona sama je príbehom, nepotrebuje byť nástrojom ukazujúcim na netalentovaných – pozrite akí sú hrozní a aká som ja geniálna. Preto nevznikla a preto by nemala byť takto zneužitá, znásilnená. A preto považujem film Amadeus za nepravdivý. (2*) Všetky tri filmy sú o hudbe. V prvom filme znie hudba a my môžeme pochopiť, ako ťažko sa rodí; v druhom znie a my môžeme pochopiť dobu, v ktorej sa rodí; v treťom znie a my môžeme vidieť, ako niekto závidí a nenávidí. Čo z toho naozaj za tú hudbu stojí?

Tento film je velmi vzacny, lebo je jediny, v ktorom Dezo Ursiny spieva aj hra. Pri skorsom slavnom muzikali Neberte nam princeznu je tento trocha v jeho tieni a zabudnuty. Rovnako piesne z neho sa neobjavili na ziadnom nosici. Je to skoda, lebo film je to velmi pekny a piesne su krasne. Neberte nam princeznu bol muzikal zo zivota mladych ludi a deti, bol inspirovany rozpravkou a bol ako z rozpravkovych knih. Niekto ako ja je tiez zo zivota mladych ludi, je tiez inspirovany rozpravkou o sestre, ktora hlada svojho brata, ale nie je ako z rozpravkovych knih. Je civilny, skor az domumentarny. Ale paci sa mi rovnako. Ba prave preto mozno este viac.

Mam rad klasicke ceske komedie od Vorlicka ci Lipskeho, aj inych reziserov, a vzdy si ich rad pozriem. Zial, uz si ich mozem pozriet iba po x-ty krat, nikdy nie po prvy. Tento flim som vobec nepoznal, videl som ho nedavno naozaj po prvy krat a je pre mna velkym objavom. Vyborny scenar, vyborna rezia Vaclava Gajera, fantasticky duet Vaclava Vosku a Jiriny Jiraskovej. Vtipny pribeh o intimnych svetoch dvoch vedla seba zijucich ludi. Strih, kamera, nic nerusi tuto intimitu a tento vtip. Velmi prijemny a sviezi film. Rad by som si ho pozrel po 2x.

Mam taky zvyk, ze filmu, ktory nepoznam, a rovnako aj knihe, dam jednu-dve minutky, a ked sa mi nepaci, vypinam, ci zatvaram. Minule som len tak prepinal tv, nevedel som, co kde bezi, a narazil som na scenu: manzelia lezia v posteli, ale kamera ich snima od noh. Manzelia sa jeden po druhom posadia a tak vstupia do zaberu a do deja, a potom si lahnu a zmiznu zo zaberu. Ziadny strih, ale rytmus v tom bol, aj vtip. Nechal som to bezat, do konca filmu som neprepol. Takych scen, ktore sa mi velmi pacili, bol plny, ale nie preplneny. Skvele som sa zabavil.

Film Nejista sezona som videl 2x. Prvy krat este za komunizmu premieru v televizii. V tom case som uz pocul o Divadle Jary Cimrmana, ale nic z neho som nepoznal. Film sa mi velmi pacil, vnimal som najma tu divadelnu uroven. Stal sa zo mna velky ctitel Jary Cimrmana. Film teda splnil svoju ulohu dokonale v mojom pripade. Nedavno som ho videl znovu a dival som sa nanho inymi ocami. Dnes uz poznam vsetky hry Jary Cimrmana, takze viac ako javisko vsimal som si zakulisie, satne, kancelarie a tak. A pacil sa mi ten film este ovela viac. Vdaka nevtieravej autenticite filmu som pocitil az intimne stotoznenie s divadelnikmi. Myslim si, ze najvacsiu zasluhu na tom ma velmi striedmy scenar a najma poctiva rezia Ladislava Smoljaka. Zda sa, ze sa divame na divadlo, ale strihmi, dlzkou zaberov, detailami a celkovym rytmom reziser vyuziva vysostne filmove techniky. To, co sa da tusit pri pozerani Kuloveho blesku ci Vrchni prchni, sa pri tomto filme jasne a ostro ukazalo. Totiz ze Ladislav Smoljak je reziser par excellence. Z mojich dvoch vzhliadnuti filmu je teda uplne jasne, ze film spolahlivo funguje na obidvoch urovniach, ako ukazka divadelneho umenia, aj ako filmove umenie.

Film Tri dcéry nakrútil Štefan Uher v roku 1968 (3). Jeho príbeh je jednoduchý – ako balada. More sĺz, kvapka smiechu. Skúpy sedliak nechce deliť svoj majetok. Pošle preto svoje tri dcéry do kláštorov a statok prenechá synovi. O majetok však aj tak príde. Ukradnú mu ho komunisti, ľahko z cudzieho brať, ľahko z cudzieho dávať, a on je ako kulak spolu s rodinou svojho syna násilne presídlený do dediny, ktorá ani nejestvuje. Rozzúrený syn naňho zdvihne ruku a otec hľadá pomoc u dcér. A ty, dcéra najstaršia, choď bojovať za otca. Kláštory však medzitým komunisti prepadli a zlikvidovali. Najstaršia odišla z rehole a zatrpknutá otca neprijme, stredná v reholi zostala a stará sa v ústave o slabomyseľných. Postarať sa o otca odmieta a ten sa obracia k najmladšej, ktorá plná pokory a vernosti slúži Bohu. Kláštor jej rádu zničili, rehoľa však vytrvala a mníšky vo svojich habitoch spolu trpezlivo znášajú všetok útlak. Z kláštora boli vysťahované na štátne majetky, kde z nich vytvorili brigádu na výpomoc pri žatve. Práve tu otec nachádza svoju dcéru a u nej odpustenie a prijatie. Kvôli nemu však ona musí opustiť rehoľu. Ja, otecko, ja pôjdem, ja bojovať ja budem. Príbeh otca a dcér však tvorí len jeden prúd, jednu vrstvu filmu. Popri ňom sledujeme smutný príbeh rehoľných sestier, dosť silných, aby odolali neustálym útokom komunistov, príliš slabých, aby zniesli poníženie od zábavybažných dožinkových ľudových más. Sledujeme príbeh samotných komunistov – pôvodcov tých neslávnych udalostí – a zisťujeme, akí sú vlastne slabunkí, hlúpučkí a smiešni. Súdruhovia netušia, čo si počať s mníškami. Na svojich nekonečných posedeniach pri chlebíčkoch a pálenke veľa rozprávajú, nič nepovedia, a nie a nie pochopiť, odkiaľ rehoľníčky berú silu tvrdo pracovať, modliť sa, na doskách spať a to všetko oblečené v skromných uniformách. Dosky im za matrace vymenili, látku na civilné šaty zadovážili - zcivilizovať ich treba - učebňu zhabali, vysťahovali ich, a ony stále nič. Verne spolu a s Bohom držia. Ale je tu problém, je žatva a kláštorná čata podáva najlepšie pracovné výsledky, nemožno ju rozpustiť. Na súdružskej operatívke môžeme si vypočuť aj formuláciu, ktorá dokonale napĺňa základnú doktrínu boľševika: „Súdruhovia, zásada je takáto. Ak oni upevnia svoj kolektív, tým narušia náš. Ale ak my narušíme ich kolektív, tým svoj len upevníme.“ To je hlavný rozpoznávací znak pri určovaní boľševika: nič užitočné nevytvorí a spľundruje čo sa dá. A podľa toho kľúča zisťujem, že práve takí dnes sedia v našej vláde a v parlamente. Sú všade, neujdeš pred nimi. Ale treba sa ich báť? Sú oni hodní našej bázne? Ničoho nášho nie sú hodní. Čistá baladická hudba Ilju Zeljenku predstavuje vnútornú prostotu a dobrotu najmladšej dcéry v kontraste s všadeprítomným rozkladom mravného zákona spoločnosti. Kamera Stanislava Szomolányiho vrství jednotlivé významy príbehu: Vyschnuté stromy, zbúrané domy, rozbité cesty sú znakmi úpadku; kone uväznené v ruinách znamenajú neslobodu; zúrivé psiská sprevádzajú svojich súdruhov a ich štekot ruší ich zasadania - sú symbolom strachu a bezmocnosti. viac tu: http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2010/05/03/nicoho-nasho-nie-su-hodni-pocta-stefanovi-uherovi/