hemul

Vrchol filmu - Paul a John sa na seba divaju a hraju, eye to eye. Ten film ukazuje, preco mam rad kapitalizmus, Alexandrovci na streche urcite nekoncertovali. Nemozem vsak tento film ohodnotit, lebo najviac sa mi pacili prispevky ludi, ktori zrejme o existencii tohto filmu nevedia, alebo sa na nom nepodielali, napriklad, leziaci kameraman, recepcna Debbie, alebo Jimmy, to su hrdinovia, samozrejme okrem pätice muzikantov, ktori to dali kralovsky, aj napriek oziabnutym prstom.

Celá kinematografia - od komédie, cez romantický fim, az po horor - pár ťahmi.

Povinný  film pre mládež, ktorá netuší, čo boli komunisti zač.

31. pripad majora Zemana

Súradnice.

To bol v komunistickej TV jedna z mála vecí, na ktoré sa dalo pozerať.

Mám jeden sen, ktorý sa mi už asi nesplní - byť hosťom Haliny Pawlowskej v Banánových rybičkách.

"Tento  film venujem synovi Andrjušovi s nádejou a dôverou." To je posledný titulok filmu a myslím si, že v ňom je zakódovaný aj jeho zmysel. Keď som bol ešte slobodný a bezdetný, vnímal som tento film ako prejav Rusa strateného mimo svoju vlasť so svojím typickým velikášstvom, mesiášstvom a clivotou. Dnes ako otec, prežívajúci svoje otcovstvo dosť podobne ako hlavná postava filmu Alexander, teda - až príliš naviazane, sa na to dívam inak - v tomto príbehu sa neobetoval Syn, ale Otec. A tá jadrová katastrofa je len podobenstvom, pokojne môže ísť o obeť, ktorú v komunizme každodenne museli robiť mnohí rodičia. Takú obeť, akú urobil sám Tarkovskij - potom ako natočil Nostalgiu v Taliansku, mal ponuku z Londýna robiť Borisa Godunova a zo Švédska robiť práve tento film. Ruskí komunisti sa mu za tento úspech pomstili tak, že nedovolili jeho žene a synovi vycestovať za ním - podrobnosti o tom sa dajú vyhľadať v Andrejových denníkových zápiskoch. Obeťou bolo, že Tarkovskij nevidel svojho syna vyrastať, nebol s ním niekoľko rokov, iste, mohol sa vrátiť, ale už žiadny film by nenatočil. Tento film je o tomto hlbokom nešťastí. Až keď Tarkovskij umieral, Gorbačov blahosklonne dovolil, aby sa režisér mohol stretnúť so svojím synom. Andrej Arsenjevič Tarkovskij zomrel na klinike v Neuilly pri Paríži v noci z 28. na 29. decembra 1986. Svojím utrpením ukázal, že ani prestavbový, takzvaný slobodný, gorbačovský sovietsky režim osemdesiatych rokov nestratil nič zo svojej zákernosti – nivočil každého, kto ho svojím duchom prerástol. A pre koho tú obeť priniesol? Pre syna? Pre nás?

Nemam rad, ked ma alkoholik nuti vypit si, a nemam rad, ked ma abstinent odsudzuje, ze si vypijem. Tento film urobil oboje.

Páči sa mi spôsob, akým Visconti vo svojich filmoch rozpráva príbeh. Klasicky dokonalý. To, čo rozpráva, ide úplne mimo mňa. Napriek tomu to funguje. Ak by to bolo naopak, že by ma oslovovali témy jeho filmov, ale jeho filmový jazyk by ma nudil a nič by mi nehovoril, tak by to nefungovalo.