Nástroje smrteľníkov: Mesto kostí

Po všetkých tých Hostiteľoch a Nádherných Bytostiach, tu máme ďalší chabý pokus o rozpútanie Twilight-like mánie. A na rovinu, ani s Nástrojmi smrteľníkov to nevyšlo. Jedného nástupcu v podobe prekvapivo veľmi znesiteľných Hunger Games tu už máme a ďalší nie je vôbec potrebný. Existujú síce horšie knižné adaptácie, ale Nástroje sú aj napriek tomu len zbytočne preplácané, bez zmyslu a hlavne sa pokúšajú žaner fantasy vystavať na neexistujúcej, resp. nerozvinutej mytológii. Základná myšlienka tajného sveta upírov, vlkolakov a všemožných iných monštier, v ktorej sa rozvíja ďalší infantilný ľúbostný trojuholník, nie je nijako zvlášť komplikovaná. Zo začiatku film v podstate pútavo predostrie fungovanie fiktívneho sveta, ale problém nastáva v momente, keď ho s pribudajúcimi minútami absolútne nijako ďalej nerozvíja. Divákovi jednoducho len stroho predkladá jeden magický výjav za druhým (napr. neviditeľné budovy, magické portály, tajné spolky, špeciálne zbrane, záhadné predmety atď.). bez toho aby vysvetlil ich podstatu alebo hlbší zmysel v príbehu. Namiesto toho sa príbeh snaží vyplniť nezmyselnými, pre dej nepodstatnými odbočkami ako napríklad boj s tlupou upírov, len aby dej pôsobil akčnejšie. Tomu všetkému nedopomáha ani chabý scenár, ktorý postávam kladie do úst pomerne nedôveryhodné repliky a ich chovanie činí skratovým a účelovým (viď napríklad scéna po prvom bozku, kde sa doslovne zo sekundy na sekundu rozvinie hádka kvôli ničomu alebo elementárna nelogika chovania postáv zasadených v reálnom svete, ktoré veria fantasy výjavom od prvej chvíle a vôbec sa nad ničím nepozastavujú). Pomerne slušní herci sa potom snažia úplne zbytočne. Jonathan Rhys-Meyers hrá presnú kópiu zákerného Draculu z rovnomenného tohtoročného seriálu, a taká Lily Collins pôsobí dojmom krehkej dievčiny a hravo dokáže vzbudiť sympatie, ale zvyšok sú len nevyužité vedľajšie postavy, u ktorých je maximálne jedno, či sa dožijú záveru (a navyše sa po celý čas premávajú v otrepaných kožených emo-kostýmoch). V niektorých situáciách film nechutne zachádza do kŕčovitých, infantilných momentoch ako keď napríklad približne v polovici začne hrať balada od Demi Lovato. Chápem zameranie na slintajúce 13-ročné pubertiačky, ale myslím, že aj tie by sa bez presladenej hitovky súčasnej teen-hviezdičky zaobišli. Aby som len nekritizoval, tak zase o vyslovený odpad sa nejedná. Vizuálne vyzerá film pútavo. Trikovými sekvenciami nijako nešetrí a rôzne fantasy prvky servíruje divákovi s dvojminútovou pravidelnosťou (len by to chcelo vystrihnúť trápne hádzanie predmetov „do kamery“ kvôli 3D efektu). Napriek vyše dvojhodinovej dĺžke má slušné tempo, nakoľko od úplného začiatku do samotného konca sa v ňom niečo deje, zoznamuje diváka s novým svetom, servíruje mu zručne natočené akčné sekvencie (v rámci teenegerských fantasy) a tak uplynie prekvapivo svižne. Vo výsledku sa na Mortal Instruments teda pozerá bezproblémovo (ale pre väčšinu určite len jednorázovo), len nabudúce by to chcelo oprostiť sa od toho striktného zamerania na výhradne dievčenské publikum. Po sérii troch podobne neúspešne zadaptovaných kníh v tomto roku – ako kvalitne (to je vždy subjektívne) tak finančným prepadom v kinách (tu sa tá objektívnosť nedá uprieť) by neuškodila zmena. Mortal Instruments mal minimálne predlohovo možnosť naservírovať plnohodnotnejšiu fantasy. Nabudúce sa len zbaviť všetkých tých „twilight-klišé“ a pátosu. PS: tie zjavné vtípky namierené proti sérii Twilight sú ináč najsebeckejší výkon roku, nakoľko od filmu, ktorý je ako „twilight-copycat“ akurát zasadený v odlišnom svete to pôsobí dosť nemiestne (OK, Nástroje sú o nepatrný stupienok kvality vyššie ako Twilight, ale to stále neznamená pochvalu). (22.11.2013) (menej) (viac)