Sedem rokov v Tibete

Rok 1997 je taktiež projektom dvoch konkurenčných filmov o živote s Dalajlámom,kde v tomto prípade je hlavnou hviezdou BRAD PITT spolu s decentnou hudbou veterána Johna Williamsa,so širokoúhlou kamerou,tak pozeranie v TV. kazí zážitok,lebo kamera je majestátna,Robert Fraisse nádhernou panorámou sníma veľkolepé krásne i drsné prostredie,pre mňa bolo najväčším pôžitkom kamera,Annaudova réžia,O.S.T a až potom herec v hlavnej úlohe,ktorého hviezdny status je už pomerne vysoký! Tak aj honorár tomu odpovedá...Čo mi trochu vadilo je strih. Bradd Pitt je hercom schopným zahrať akúkoľvek postavu,povedal by som,že preto je tento film tým,prečo ho vidieť! Normálne by som najradšej opustil miestnu dedinu,v ktorej “zatiaľ” žijem,bude to čochvíľa 5 rokov,po siedmych sa zoberiem do TIBETU.K tomu mi bude stačiť žiletka,habit,kniha a meditovať,meditovať,meditovať,prídem taký vyrovnaný,že to skrátka potrebujem! Neviem,či podstúpim takúto oduševnenú kúru,ale aspoň prostredníctvom takýchto filmov sa človek prenesie tisíce kilometrov do prostredia,ktoré je tak vysoko,že zvyk tam žiť bude železná košeľa. (26.03.2015)

Film sa tvári ako životopisný film rakúskeho horolezca Heidricha Harrera, ale skutočnosť je trocha iná. Film nám ukazuje zakázané mesto a čiastočne niečo zo života 14. tibetského dalajlámu vlastným menom Džampal Ngawang Lozang Ješe Tändzin Gjamccho. Ja sa budem držať predsa len osobou Harrera. Na plátne nám ho predstavujú ako apolitického športovca, ktorý sa nešťastnou náhodou ocitol v britskom zajatí spolu s ďalšími členmi nemeckej výpravy na Nanga Parbat. V skutočnosti do zajatia Briti zobrali skupinu fanatických nacistov, príslušníkov SS, ktorých do Himalájí okrem túžby zdolať vrchol hory viedli aj rasistické dôvody. Dostali od Hitlera úlohu pátrať po germánskych koreňoch v tamojších horských národoch a potvrdiť tak teóriu o árijskej rase nadľudí. Heidrich Harrera sa do povedomia Nemecka dostal vynikajúcim športovým výsledkom keď 24. júla 1938 zliezol severnú stenu Eigeru North Face vo Švajčiarsku (Stenu smrti). Za tento úspech ho prijal osobne Hitler 27. júla 1938 v Breslau (Wroclaw) na otvorení Nemeckej gymnastickej a športovej oslave pred 150 tisíc ľuďmi. Toto športové podujatie sa konalo na štadióne Hermana Goeringa. Tu Harrera poďakoval Hitlerovi slovami „Porazili sme severnú stenu Eigeru a jeho vrchol sme dosiahli, aby sme mohli dôjsť až k nášmu führerovi,“ Ako odmenou pre neho bola účasť v 5. horolezeckej expedícii na Nanga Parbat (štyri predchádzajúce 1932,1934,1937 a 1938 boli neúspešné). Tejto expedícii sa zúčastnil už ako SS-oberscharführer (od roku 1933 bol členom nacistických oddielov SA, v roku 1938 po Rakúskom anšluse vstúpil do NSDAP a oddielov SS s číslom 73896). Všetci účastníci expedície boli vybraní na základe prísnych politických kritérií. Pod Nanga Parbat prišli v roku 1939 a po neúspechoch na severnej stene mala nájsť možnosti výstupu západnou stenou. To sa im aj podarilo (dnes je to známa Kinshofferova cesta), ale z dôvodu veľmi strmých stien a nestabilnému počasiu sa ďalšiemu výstupu vyhli. Pri návratu do Nemecka v Karáči (prístav v Pakistane, ktorý bol súčasťou britskej Indie) celý tým zatkli a internovali 3.9.1939 v zajateckom tábore Ahmednagare pri Bombaji (Veľká Británia vyhlásila Nemecku vojnu a tak všetci nepriateľskí cudzinci na britskej pôde boli vojnoví zajatci). Neskôr ich previezli do Dehradunu kde bolo ďalších niekoľko tisíc nepriateľských cudzincov. Pre prípadný útek si zvolili Tibet s konečnou métou japonskej fronty v Barme alebo Číne. Útek do Tibetu na viacej pokusov sa mu podaril a skutočne bol učiteľom 14. tibetského dalajlámu. V akej podobe archívy „Zakázaného mesta“ nezverejnia asi nikdy. Mojou snahou bolo uvoľniť a spresniť životopisné omyly rakúskeho horolezca Heidricha Harrera. (06.03.2019)

Tam kde je předloha strhujícím a nijak přikrášleným (místy k Tibetu i dosti kritickým) cestopisem do "Zakázaného města", tam je adaptace barvotiskovou hollywoodskou pohádkou. Byť ne špatnou. Problém je, že film zatajuje Harrerovu minulost. To Harrer v předloze z pochopitelných důvodů (myšleno z jeho pohledu pochopitelných) sice také, ale tam to nikterak nevadí, jelikož narozdíl od snímku je především o Tibetu jako takovém a nikoli o Harrerovi (resp. jeko vztahu ke Kundunovi). (23.06.2010)

Trochu tendenční film o nádherném a stále ještě mystickém světě vysokohorského Tibetu a jednom mladém Rakušanovi (na Heinricha Harrera ale po uvedení filmu prasklo, že byl v mládí nacista a vše asi bylo trochu jinak, než jak to líčí tenhle životopisně se tvářící film). Každopádně některé pasáže snímku jsou vysloveně povedené - obsazení Tibetu čínskou lidově-demokratickou armádou, Dalajláma nevěřícně osahávající Harrerovy plavé vlasy či Dalajlámovo opojení světem filmu... Není to tak silné a autentické jako některé jiné filmy s obdobnou tématikou týkající se Dalajlámy, Tibetu či jeho anexe, ale i tak se jedná o nadprůměrné filmové dílo... (svůj možný potenciál ale využil jen tak na 75 %, Jean - Jacques Annaud natočil již mnohem lepší a hlubší filmy...viz Jméno růže či Boj o oheň...) (27.09.2007)

Krásný snímek s obrovským potenciál, který bohužel nebyl úplně nalněn. Veškeré herecké výkony zůstaly v zástinu nádherných záběrů do tibetské přírody doplněné stejně nádhernou hudbou Johna Williamse. Brad Pitt nezahrál špatně, naopak předvedl jeden ze svých lepších výkonů, ale stále se nemůžu zbavit pocitu, že bych na jeho místě raději viděl někoho jiného. Navíc se mi zdá, že tvůrci si autobiografii Heinricha Harrera hodně přitáhli za vlasy, (ale konec konců je málo filmů podle skutečné události, u kterých tomu tak není...... (17.02.2008)